Prepáč...

Už to bude rok, čo mi zomrel ocino. Neviem ako je to možné, ale ten čas rýchlo plynie. Dnes som bratovi povedala, že to ušlo ako voda a že stále myslím na to, čo sa stalo. Bolí to.

Prežili sme prvé vianoce bez človeka, ktorého sme mali všetci radi. Človeka, ktorý nám chýbal za stolom, ktorý by na štedrý večer povedal prípitok. A preto sme si nepovedali prípitok, len so slzami v očiach hľadeli na prázdne miesto pri stole s prestreným tanierom, príborom, tak ako sme mali prestrené my. O človeka, ktorý sedel 18 rokov veďľa mňa pri každoročnej štedrej večeri. Človeka, ktorý mne a zvyšku rodine rozumel. A predsa tu nie je.

Stalo sa to koncom februára minulého roku. Bola som s kamarátkou v kine a keď som odchádzala z kina stretla som otca, opitého. Na ulici, plná hanbi som mu povedala čo si myslím o tom, čo robil. To, že poslednú dobu si vedel vypiť a doma sme nevedeli prečo.

Na ulici ma vyhodil z domu. Povedal, že keď príde domov, že ma tam nechce vidieť. Bolo to v piatok. Keďže mne nerobí problém vypadnúť na víkend preč, zbalila som si veci a šla k priateľovi. V nedeľu som prišla domov ako keby sa nič nestalo. Oco bol doma a ja som bola tiež doma. Obchádzali sme sa a bez rečí sme sa na seba pozerali. Doma nikto nechápal čo sa medzi nami stalo.

Ja som bola kedysi tá, ktorú brával so sebou všade. Tá, ktorá bola na jeho strane. Keď sa s maminou hádali, tak som sa viac prikláňala na ocovú stranu. Ale len dovtedy, kým nezačal piť. Nechápem, čo sa stalo v jeho duši. Ale asi to tak malo byť.

V nedeľu som šla spať, tak ako vždy. Ešte stále sme sa nerozprávali. Ľahla som si, plakala. Vtedy som ešte netušila, že to bola posledná noc strávená v jednom byte, že som mala poslednú možnosť sa s ním porozprávať. Kedysi som mu povedala, nech sa pokúsi prestať piť a ak to nejde tak ľahko ako som si myslala, tak budem na jeho strane, keď sa odhodlá ísť na protialkoholické liečenie. Bola by som rada. Ale on si nepripúšťal možnosť, že je alkoholik. Nepripúšťal. Hmm... mohol.

Bol pondelok ráno, stále ten istý stereotyp. 5.20 mi zvoní budík, 5.40 musím vypadnúť z domu do školy. Zabuchla som dvere, nastúpila do autobusu. Sadla som si v škole do lavice, prešla jedna hodina, druhá a začala tretia. Volá mi brat. Vypýtala som sa na WC, profka ma pustila. Zavolala som späť bratovi a brat mi povedal, že sa mám ponáhľať domov. Nechápala som, myslela som si, že je len dlhšie v práci. Keď som bola už na ceste domov vo vlaku, volala mi mamina, že kde som a kedy prídem, že ma príde počkať s krstnou na stanicu. Čakala som ich pred stanicou asi 10 min. Tých 10 minút trvalo večnosť, bolo mi divné, že oni dve sú spolu, keď mali byť obe v práci. Asi šli nakupovať som si povedala. Zbadala som auto, nastúpila. Uvidela som obe v čiernom. Hneď som vedela, čo sa stalo. Niečo s ocom? Mamina sa na mňa pozrela a plačom mi oznámila, že oco skočil pod vlak. V mojej mysli sa nedialo nič, mala som v hlave úplne prázdno, ani som neplakala. Len som si vypýtala parté a čítala. Prečítala som si ho a položila vedľa mňa. Zobrala mobil a napísala priateľovi čo sa stalo. Odpísal späť, že čo trepem. Že ak je to pravda, nech mu prezvoním. Kým som bola v aute, ani kvapka slzy mi netiekla.

Krstná nás vyhodila pred panelákom, že ide po svoje deti. Otvorila som na byte dvere. Vtedy sa spustil môj nekonečný plač s hľadaním odpovede prečo to len spravil? Môžem za to ja? A milióny iných otázok, na ktoré som odpoveď nedostala a už ani nedostanem. Nedvíhala som mobil. Jediný, kto to vedel bol on. Moja najlepšia kamarátka mala práve narodeniny a odchádzala na intrák. Poznala ho, jej rodičia ho poznali tiež. Volala som jej či je doma, že potrebujem ísť za ňou. Bola ešte doma. Zbadala ma jej mama, uplakanú. Bez slova som jej dala do ruky parté a sadla si do kuchyne. Sedela som tam asi hodinu. Nechcela som ísť domov a pozerať sa na všetký predmety, ktoré mi ho pripomínali. Nechcela som tam ísť. Vydieť kreslo, na ktorom sedával. Skriňu. A mnoho ďalších vecí. Ale musela som byť silná a ísť. Však doma boli ľudia, ktorí ma potrebovali. Hlavne mamina. Prišla som dole, išla do spálne a hľadala nejaký odkaz. Našla som, viem, že brat aj mamina hľadali nejaký odkaz. Nenašli. Ja áno. Na obálke bolo napísané: "Mal som Vás rád, odpuste! OCO"

Doteraz to nosím pri sebe, po pol roku som sa to odvážila ukázať bratovi s plačom. Nie je deň kedy si na oca nespomeniem. Veď ma toľko toho naučil, ba aj teraz mi vybehli slzy a ťažko sa mi píše, ale chcem to dokončiť. :-(

Ťažko sa mi s tým žije, keď som sa s ocinom nerozlúčila, pohádala a nerozprávala. Keby sa aspoň tieto veci dali vrátiť. Žiaľ nedajú a o tom je život.

Môj pes sa začal od ocovej smrti správať inak. Nikdy nechodil na otcove miesto pri telke, teraz nemôžme ísť okolo, keď tam je alebo sa mu prihovoriť, vrčí. Chodil za nami mnoho nocí a ešte aj chodí a díva sa na nás do nemoty. Sadne si ku postely a nekonečne dlho sa vydrží pozerať na mňa, brata aj maminu. Nikdy predtým to nerobil. Nechápem...

Zmenila som sa aj ja. Aj brat, aj mamina. Vážime si slová, ktoré povieme. A snažíme sa do seba čo najmenej skákať, lebo nikdy nevieme, čo sa môže stať a kedy môžme stratiť blízku osobu.