Jedným zo všade prítomných “trvanlivejších” artiklov, bez ktorého by žiaden turista nemal z Belgicka odísť, je…čuduj sa svete…belgická čipka…nebyť svojráznych priečelí domov a úzkych uličiek, v ktorých znela flámština premiešaná s desiatkami iných jazykov, tak by som si myslela, že solivarské čipkárky dostali školenie v oblasti marketingu a s vervou ho aplikujú v praxi...Sobota 29. 10. 2005Krutý budíček o štvrtej ráno ukončil moje nespokojné prehadzovanie, keďže cestovná horúčka kulminovala. Niečo po piatej som nahodila rázne tempo smerom na luxemburskú železničnú stanicu…cestou som striehla ako orol, keďže poniektorí v tom čase ešte len opúšťali bary a diskotéky po prehýrenej noci a mohla som byť pre nich veľmi lukratívnou obeťou. Očividne som sa pozdávala jednému černoškovi na bicykli, ktorý sa so mnou všemožne snažil komunikovať, zatiaľ čo ja som perfektne zvládla svoju úlohu Sochy slobody s raketovým pohonom, inými slovami “Dívaj sa pred seba a utekaj”. Tesne pred železničnou stanicou pri mne zastavilo tmavé BMW a jeho vodič niečo zamumlal po luxembursky…ospravedlnila som sa mu, že nerozumiem a tak to skúsil po francúzsky...vraj či si ma môže zobrať??? Keby nesedel v aute, tak by som ho bez rozmýšľania ovalila brašňou od fotoaparátu...za urážku...zrejme mu, chudákovi, nedošlo, že prostitútky nešlapú ulice s vakom na chrbte...alebo žeby bola v Luxe iná móda?? Našťastie som už bola jednou nohou na železničnej stanici, kde som vbehla do pristaveného vlaku a po 45 minútach dostal môj mozog pokyn ukončiť zvýšenú produkciu adrenalínu... Trojhodinová cesta naprieč Belgickom bola v skutku nezáživná. Navôkol rovina, ktorá hrala len jedným odtieňom zelenej…sem-tam nejaká skupinka kockatých domov…a opäť len rovná zem, ktorá sa tiahla po horizont... V behu z jedného vlaku do druhého som sa s Bruselom ani nestihla zoznámiť. Mojou prvou zastávkou boli Antverpy, cca. 45 min na sever od hlavného mesta. Vlak zastavil v majestátnej budove hlavnej stanice a tú právom označujú za jednu z najpôsobivejších v celej Európe. Pre turistu ako ja, ktorý je obalený svojou batožinou, je krútenie hlavy, aby si vychutnal každý jej detail, priam sebazničujúcou skúsenosťou. A o nič príjemnejšie je stretnutie s realitou, ktorá číha za múrmi tohto železničného chrámu. „Bordel“ snáď najvýstižnejšie sumarizuje moje prvé dojmy z tohto prístavu. Uličky zapratané odpadkami, ponuré domy pracujúcej triedy z čias najväčšieho Antverpského rozkvetu, ktoré nahlodáva nielen zub času ale aj špina, arogantná zmes kultúr a náboženstiev...Po hodine lopotenia, ktoré ma premenilo na hladnú šelmu, som sa prebojovala do Starého mesta...vrhla som sa na prvý stánok, ktorý ponúkal veľa jedla za málo peňazí. Vybrala som si belgický maslový chlieb vo veľkosti dvoch dlaní, ktorý mi naplnili pikantným tuniakovým šalátom a zeleninovou oblohou. Najprv som si myslela, že si polovicu nechám na neskôr, ale v prežúvacom zápale mi padla za obeť celá dobrota. Plná energie som chytila mapu do ruky a konečne som sa pustila do objavovania “inej” tváre Antverp.Groen Plats…kvetinový trh, Katedrála Matky božej, Grote Markt...čiže Hlavné námestie ma pomaly dostávali do “cvakacej” nálady. Centrum bolo starostlivo udržiavané a príjemné. Slniečko mi prialo a tak som sa mohla s chuťou motkať hlučnými turistickými ulicami či zabudnutými uličkami a objavovať mesto po svojom. V Schelde, v dokoch, som sa pokochala “zaparkovanými” plavidlami rôzneho dáta...v Zuide som si obzrela dom, kde si majiteľ miesto balkóna inštaloval loď a svoju prehliadku som uzavrela na ulici Meir, ktorou sa preháňajú tisíce nadšencov módy a skupujú všetko, čo vidia... Nedeľa 30. 10. 2005Vstala som priskoro…vôbec mi nedošlo, že sa posúva čas. Nebyť jednej smsky, tak by som sa dlho divila, prečo raňajky nepodávajú načas. Po nich som zobrala vak na plecia a vlakom som odpufkala do Gentu. O desiatej ráno bolo mesto pomerne vymreté, ale davy ľudí mi vôbec nechýbali. Prítomnosť zástupov domov z 14. a 15. storočia mi postačovala. Každý pohľad si žiadal zvečnenie na 35mm filme. Za každým rohom na mňa vykuklo niečo nečakané a fascinujúce...spoznávanie tejto textilnej meccy bolo pre mňa ozaj prekvapením... Popoludní som sa presunula do Brugge, ktoré malo byť vyvrcholením mojich potuliek po Belgicku. V roku 2000 bolo toto mesto zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a v roku 2002 bolo vyhlásené za Európske hlavné mesto kultúry. Má ozaj čo ponúknuť...až príliš...prechádzka popri jeho kanáloch zľahka pripomína Benátky...kostoly, meštiacke domy či iné historicky-doležité budovy sú na každom kroku…a tento fakt skôr unavuje…ako aj tisíce a tisíce turistov, ktorí sa valia ulicami a sú jednoducho všade. Myslím, že vďaka tejto preplnenosti na mne Brugge nezanechalo príliš pozitívny dojem. Davy ľudí zabíjali atmosféru, za ktorú si toto stredoveké mestečko vyslúžilo obdiv. Je typickým príkladom toho, ako to vyzerá, keď sa cestovný ruch vymkne spod kontroly...Pondelok 31. 10. 2005Po raňajkách som absolvovala prechádzku v okrajovej časti Brugge, ktorá výrazne zlepšila môj rating. Prítomnosť dvoch či troch bežcov-ranostajov nijako nenarušila môj tichý obdiv starých mlynov. Síce len nehybne dominovali spiacemu mestu, ale so všetkou vážnosťou, ktorá im prináleží... Poobede som sa rozhodla nasadnúť na vlak a odfrčať pár kilometrov na západ -- do Oostende, prístavu pri Severnom mori. Morský vzduch mi veľmi prospel...niesol sa ním nielen pach čerstvého úlovku ale aj piskot čajok a bielych albatrosov. Nebyť jednej rovnomennej reštaurácie, tak by som týchto povestných vtákov naďalej radila medzi veľké čajky a rozplývala sa nad rozmanitosťou Matky prírody...takto to vyzerá, keď ide trdlo do sveta...Ale stavím sa, že Belgičania na oplátku nerozoznajú petržlenovú a zelerovú vňať...Celé hodiny som sa za príležitostného jemného dáždika prechádzala po pláži, zbierala mušle a hľadela do diaľav...okrem katedrály nemá Oostende po architektonickej stránke čo ponúknuť...no jeho atmosféra mi aj tak veľmi spríjemnila pondelkové popoludnie. Neprivítalo o nič menej turistov ako Brugge, ale na kilometre a kilometre dlhej pláži boli bezvýznamní ako zrnka piesku...a tak som si mohla v pokoji zarývať prstíky do “náplne do presýpacích hodín” a odfúkavať ju z mušlí, ktoré som tam nachádzala... O štvrtej som sa vrátila späť do Brugge. Plánované nákupy suvenírov mi prekazil lejak a tak som asi 30 min stala pod chabou strieškou jedného domu a čakala, kým sa počasie umúdri. Do hostelu som prišla premočená…a na moje nemilé prekvapenie sa v mojej izbe usídlila tlupa Američanov a Austrálčanov, ktorí sa počas Halloweenskej noci rozhodli „rozbiť“. Ich skupovanie alkoholu v miestnom obchode neveštilo nič dobré. Čím viac ho v sebe mali, tým častejšie sa v ich reči objavovali rozmanité a nekonečné varianty slova F*ck. O desiatej sa však našťastie spakovali do hostelového baru, kde obohatili zástup stríg, Usama bin Ládinov a iných potvor o svoj poobrazný zjav…a Šípková Ruženka mohla zaspať spánkom spravodlivých. Túto noc to však bolo len nepokojné prehadzovanie a nekonečné čakanie na prvé záblesky nového rána... Utorok 1. 11. 2005Ráno nakoniec prišlo, ale raňajky nie, lebo hostelový personál po prehýrenej noci zaspal. Zobrala som si teda svojich pár “švestiek” a vydala som sa hľadať svoju rannú dávku energie niekde inde. V miestnej pekárni mi ulahodili čerstvým pečivom..len škoda, že som si ho nemohla vychutnať pri káve, ale zhltnúť v polobehu na vlak do Bruselu. Tú som si dala až pred obedom v jednej fast food reštaurácii, lebo belgickému hlavnému mestu sa akosi nechcelo prebudiť. S mapou v ruke som dobehla na Hlavné námestie a za pomoci šípok som sa vydala po stope Manneken Pis, čiže malého cikajúceho chlapčeka, ktorý má vo svojej zbierke kostýmov aj detviansky kroj. Keďže mnohí tvrdia, že prehliadka Bruselu týmto končí, rozhodla som sa pre dlhú prechádzku k Atómiu, čiže zostavy deviatich obrovitánskych gulí pospájaných rúrami, ktoré predstavujú atóm. Nemala som poriadnu mapu, takže tento pokus mi nevyšiel...i keď viem, že som bola veľmi blízko. Potúlala som sa však v časti Bruselu, ktorú by som za iných okolnosti nenašla...Kostol St Marie, námestíčko Colignon...žiadni turisti, len zopár miestnych ľudí a ja. Nakoniec som sa vrátila do centra a kúpila si lístok na metro, aby som tie “gule” mohla zhliadnuť aspoň na chvíľku...vyplatilo sa...ako sa dažďové kvapky pohrávali so slnečnými lúčmi, vytvorili nádherný dvoj-dúhový efekt, ktorý mi na niekoľko minút vyrazil dych...s boľavým telíčkom, ale s úsmevom na tvári som sa ešte pobrala na druhý koniec mesta skontrolovať sklo a oceľ európskej mašinérie...a ja som si myslela, že Európsky parlament v Štrasburgu je kolos...oproti tej bruselskej budove je to len jeho “zasraný” brat...tu mi však už vážne dochádzali sily a tak som sa zmohla len na kúpu veľkého, pikantného kebabu (velikánska pita naplnená hovädzím mäsom, fetou, zeleninou a dokorená rôznymi omáčkami..) a na odšmatlanie na hlavnú železničnú stanicu, kde som to do seba s chuťou natrieskala. Čakali ma už len 3 h vlakom a zaslúžený oddych...
