Som šťastný človek...i keď mnohí by ma nazvali šťastným bláznom...robím, čo ma baví, i keď to robím zadarmo...zaplatené dostavám v skúsenostiach, úsmevoch a pohľadoch, ktoré sa otvárajú mojej zrkadlovke...sú však tak vzácne, že môžem skonštatovať nadpriemerné platové ohodnotenie :-) ...tak drahé, že ich nemôžem predať...a tak sa o ne s Vami podelím :-) Zoznam autorových rubrík: Nórsko, Bangladéš, Peru, Stážistický denník, Francúzsko
Za dávnych čias, keď lode zdobené dračími hlavami nebojácne brázdili severné moria, si ich navigátori podmaňovali aj okolitú pevninu. Drsná príroda formovala ich charakter i predstavivosť. Na severe Nórska, za polárnym kruhom, leží ostrov v tvare líščej stopy. Vikingovia ho výstižne nazvali Lófót. V súčasnosti sa toto pomenovanie vzťahuje na celé súostrovie, ktorému rozhodne nemožno odoprieť „šokujúcu“ krásu.
1. 2. 2008 Na mape Bangladéša by ste Gangu márne hľadali, i keď jej bohatá delta živí viac než 150 miliónov obyvateľov tejto najhustejšie osídlenej krajiny. Domov bengálskeho tigra pozná Gangu pod názvom Padma, hneď ako jej prvé kvapky pretečú cez hranicu s Indiou. Nič to však nemení na spôsobe, akým formuje životy svojich večne učupených dietok...
30. 1. 2008 Parník symbolom spoločnosti?? Nemám na mysli jeho rýchlosť ani ťažkopádnosť. Na palube cestou do Rayendy som si skôr uvedomila kastovníctvo, ktoré prežíva v jeho útrobách...
23. 1. 2008 Prvá noc v Rayende...spím veľmi nekľudne...telo si ešte nenavyklo na zmenu svetových strán...v dome je chladno...spacák mi nestačí zohrievať telo...zavŕtavam sa do ňho ešte hlbšie...zobúdzam sa na plačlivý spev, ktorý sa ozýva z neďalekej mešity...vychádzam na balkón privítať nový deň...na stole nás čakajú teplé raňajky...no na tie si budem musieť ešte dlho zvykať...ryža, pikantná curry omáčka so zeleninou, prípadne ázijské cestoviny premiešané s neznámymi bylinkami...niečo podobné budeme mať i na obed i večeru...srdce mi piští po chrumkavom pečive alebo aspoň musli...snívam o káve...miesto neho mi naša kuchárka Lovely („Pekná“) podáva plechový hrnček s presladeným tchaiom s mliekom...“Uff, toto veru nemusím,“ ohŕňam nos a hreším sa za prejavy rozmaznaného decka...nie som sama, komu „nešmakuje“...iné to však nebude...ak nechceme, budeme hladní...
22. 1. 2008 Sedím v lietadle smerujúcom do Dhaky...letušky nás po raňajkách nechali spať...zobúdzam sa na hlasné pospevovanie dvoch alkoholom podgurážených bangladéšskych pasažierov...rozprávajú sa rusky...a ja rozmýšľam, prečo tak ľahko rozoznávam „bengálske“ výrazy :-) ...v jednom momente nastáva chaos...opilci nejakým spôsobom urazili vlastenecké a náboženské cítenie svojich krajanov...schyľuje sa k bitke...na pomoc pribiehajú letušky, dokonca i zastupujúci kapitán...situáciu dostávajú pod kontrolu...lietadlo pomaly klesá...rovnako ako adrenalín v krvi...
Cestujete ako japonskí turisti, ktorí vnímajú svoje okolie cez širokouhlý objektív? Alebo si všímate detaily a celý obraz vás nezaujíma? Moje fotografie zaznamenávajú môj doterajší vývoj. Zatiaľ čo ma v minulosti zaujímali „veľké veci“ a vyžívala som sa vo vymenúvaní preslávených architektonických pamiatok, ktoré som sa všemožne snažila natlačiť na 35mm film, v súčasnosti ma fascinujú maličkosti. Už nefotím katedrály v celej ich sakrálnej majestátnosti...teším sa z vyplazených jazykov gargojlov, organových píšťal či ťažkej vône, ktorá sa prelieva pod gotickými oblúkmi. Sú to práve tieto „zanedbateľné“ postrehy, ktoré sa nám natrvalo vrývajú do pamäti a formujú naše spomienky...Peru si pamätám takto:
20. 11. 2007 Som typické predrevolučné dieťa (myslím tým Nežnú revolúciu v r. 1989). Vyrastala som na večerníčkoch o Mackovi Uškovi. V nedeľu som bola ochotná privstať si len, keď dávali Bambuľku. “Počkaj, zajac“ nemal konkurenciu. Kvôli pípacej elektronickej hre s jeho motívom som zabúdala aj na bežné fyziologické potreby - len aby mi vajíčka nepopadali :-) K môjmu šťastnému socialistickému detstvu sa neodmysliteľne viaže aj Winnetou, náčelník Apačov, najznámejší Indián v našich zemepisných šírkach, o ktorom iné národy ani nechyrujú. Vymyslená postava, rovnako ako Strieborné jazero a poklad, ktorý sa skrýva v jeho útrobách. Peruánsky poklad zvaný TITICACA („Kameň pumy“ v jazyku Aymara) však naozaj existuje...
21. 10. 2007 ...San Martin 537...tak znelo sobotňajšie pracovné zadanie...kedysi bol Boulevard San Martin vypichnutou promenádou medzi centrom Pisca a priľahlou plážou...po jeho stranách stáli prepychové rezidencie peruánskej smotánky...dnes je len prašnou cestou, po ktorej sa pomedzi bagre preháňajú len rikše s cieľom uniknúť pred poteciálnymi zlodejmi...a dobrovoľníci s fúrikmi, ktorí tie spadnuté chajdy spratujú...
9. 11. 2007 …v pondelok som sa s desaťčlennou skupinou dobrovoľníkov presunula do Icy, kde už druhý týždeň vedieme UNICEF projekt na výstavbu učební v okolitých školách…tie sú preplnené, fungujú na dve smeny, ale aj tak nestíhajú pokryť vzdelávacie potreby školopovinnej mládeže…
12. 10. 2007 ...malé, nenápadné mušky...keď si Vám sadnú na ruku, ani ich nezbadáte...uštipnutie jemne pošteklí...o dva dni sa však doškriabete do krvi...a znova a znova...
10.10.2007 ...zvoní telefón...z jeho nenápadných repráčikov sa derie energická latinsko-americká melódia...volá Lucio...každé ráno o 4.30...je v Spojených štátoch, no mamu pravidelne informuje, ako sa mu darí...práve ona beží zdvihnúť slúchadlo...no aj tak nestíha ochrániť dobrovoľníkov zakuklených v spacákoch od jeho hlasných tónov...mrnčia a reptajú...slnko ešte nevidno, ale svetla je pomerne dosť...už sa mi nechce spať...potichu otváram mrežovité dvere a vychádzam von...hory sú ponorené do hmly...sadám si na breh žblnkotajúcej rieky...jej monotónnu melódiu osviežuje vtáčí štebot...zeleň mi hladí oči...po nohaviciach mi lezie zvláštny oranžový chrobáčik...
7. 10. 2007 ...sedela som 6 hodín vo vlaku...sedela som dobrú hodinu v aute...sedela som 15 hodín v lietadle a ďalšie štyri v autobuse...teraz sedím na dvore a vstrebávam hladivé slnečné lúče...slovenskú jeseň som vymenila za peruánsku jar...
Mala som asi len desať rokov, keď mi otec predpovedal, že jedného dňa budem veľvyslankyňou...do dnešného dňa sa týmto titulom chváliť nemôžem...otcova predtucha však neuteká ďaleko od pravdy...nie som síce v službách Ministerstva zahraničných vecí SR, zato Slovensku slúžim verne...i bez dekrétu...
Krajina čokolády, gofrí a zemiakových hranolčekov...takto nejako by som formulovala môj “cliché” pohľad na Belgicko. Kdekoľvek človek zavíta, predavači v stánkoch sa všemožne snažia, aby ste si práve u nich kúpili tie “najpravejšie belgické vafle”, “tie najchutnejšie hranolčeky”, “tú najkvalitnejšiu čokoládu”... V spleti obchodíkov, názvov, tvarov a chutí však človek vôbec nemá šancu rozpoznať, ktorá čokoláda je najchutnejšia, aby ňou potešil svojich blízkych. A to už ani nehovorím o pive...v čokoláde sa ako-tak vyznám, ale tajomstvo zlatého moku som sa ešte nenaučila oceniť...
Človek v Európskej inštitúcii rozhodne dospeje. Stačí jedna návšteva Európskeho parlamentu a ružové okuliare letia oblúkom do odpadkového koša. Mať také schopnosti pri basketbale, tak som hviezdou zámorskej NBA...
