...je hlboká noc...záclonku na okne jemne nadvihuje chladivý vánok...alebo Diegove hlasné odfukovanie??...v obývačke na dlážke ležíme vedľa seba ako motýlie larvy...škrab...škrab...škrab...nechtami potláčam intenzívne svrbenie...na ľavom lakti...v páse...na lýtku...svrbí ma celé telo...prsty mi behajú zhora nadol...pálenie neustupuje...ešte väčšmi sa znásobuje...“Dokelu, takto všetkých zobudím“...škraaaaaab...škrááááááááb...“Júúúúúj, to je super pocit...dokelu, niekto sa hýbe...ja som to vedela...všetkých zobudím“...škrab...škrab...škrab...“No počkať...teraz som to nebola ja...veď už ani nedýcham...hehe...niekto sa oddáva podobným radovánkam“...škraaab...škrab-škrab...“Mrchy-mušky...už mi krv zaschýna za nechtami“......grrrrrrr...“Už je asi ráno, keď sa vonku preháňajú nákladiaky“...grrrrrrrrrrrr...“No moment...vonku sa nemôžu preháňať nákladiaky...vonku nie je ani cesta...som uprostred hôr...grrrrrrrrrr...“Pááááánečku, zem sa podo mnou trasieeeeeeeeee...uff...už to skončilo...neprííííííjemnýýýýý budíček“...otáčam sa ku Crystal...z jej výrazu tváre usudzujem, že sa mi to nezdalo...aspoň budeme mať pri raňajkách o čom hovoriť...i keď to nebude také zábavné ako Dominikove vysoko filozofické úvahy o tom, že kôň je kôň, a teda nie je prasa...hehe...človek v bdelom stave vyprodukuje tie najohromujúcejšie teórie...((a presne sem ((IMG_2965.JPG, IMG_2943.JPG)) sa da obrazok))...“Paaaaaaaaľbu spustiť...blíži sa človek...hehe“...sedíme na kamennej stráni a ohadzujeme sa kameňmi...presnejšie povedané si tú stráň rozoberáme rovno pod zadkom...pri oprave zavlažovacieho kanála potrebujeme kamene na spevnenie cementového základu...a tak sa škriabeme do výšok...zadné prednosti vytŕčame k nebu a nohami skopávame skaly presných rozmerov dolu svahom...Suzi na nás máva...“the Rock Squad“ je načas odvolaná z terénu...“Potrebujeme Vás pri kanáli“, hovorí...pristavujem sa pri miešačke...v jej tieni si ukrývam fľašu s vodou...glg, glg, glg, aaaaaaaa...“Aaaaaaaaaaaaaa“...Jorge mi pred očami máva škorpiónom...malú, dvoj-trojcentrimetrovú potvoru drží za chvostík...“Choď ...s tým... preč“...hovorím tenkým hláskom, ako keby som nechcela zobudiť obludu...v tvári belosť, v očiach strach...“Našiel som ho pod kolesom“...chechce sa na mňa štrbavý dobráčisko...zvyšok peruánskej posily buráca...“Lenka, baila, baila“...hehehehe...“Ja ti taaaaaak zatancujem, veď počkaj, keď sa mi vráti krv do žíl“...((a presne sem ((2257.JPG, IMG_2284.JPG)) sa da obrazok))...tridsať metrov nad úrovňou cesty...pozdĺž pomerne nepriechodného úseku kanála tvoríme ľudskú reťaz...podávanie kameňov je nezáživné...miestni myslia len na svoj popoludňajší zápas vo futbale...Suzi si kráti čas počítaním v malajzštine...tým ich zo snov o výhre vytrháva...opakujú každé slovo...“Ako sa počíta po anglicky? Po nemecky?? Po francúzsky???“ ...pri žabožrútovskej jednotke klesá ich pracovná výkonnosť na nulu...nosové „un“ im nejde do pusy...ich učiteľka ho prirovnáva k zvuku, ktorý vydávame počas súkromnej chvíľky na toalete...kamene padajú na zem...Peruánci padajú na zem...zvíjajú sa v kŕčoch od smiechu a „tlačia“...“Neviete, kde je tu záchod, prosím??“
