Titicaca je najvyššie položené jazero na Zemi. Jeho 8500 km2 sa rozprestiera vo výške 3821 m n.m. Pre Inkov, ich predchodcov i nasledovníkov, má posvätný význam, pretože leží na priamke múdrosti („Ruta de Wiracocha“), ktorá vedie od Atlantického po Tichý oceán a prepája dôležité energetické centrá, akými sú napr. Cuzco („Pupok sveta“), Machu Picchu („Stará hora“) a Cajamarca.V zálive neďaleko mesta Puno sa plaví približne 48 ručne-vyrobených ostrovov z rákosia (tortory). Ich obyvatelia - priami potomkovia kmeňa Pukara zpred 4000 rokov – ich neustále spevňujú pridávaním nových vrstiev, aby sa im nerozpadli pod nohami. Na každom ostrovčeku žije 8 rodín, ktoré v súčasnosti žijú najmä z cestovného ruchu...inú možnosť nemajú.((a presne sem ((P1020106.JPG, P1020150.JPG)) sa da obrazok))Nad Titicacou sa kopia ťažké mračná. Leje ako z krhly. Loď smerujúca na ostrov Pachamama sa pohupuje vo vlnách. Rifle mám nepríjemne vlhké. I napriek vrstve Polartecu a Gore-texu mi je chladno. “Ozaj skvelý nápad ísť nocovať pod slamu v takom počasí,“ káram samú seba v myšlienkach. Pri pohľade na svetový unikát však na počasie i nepohodlie zabúdam. Z brašne vyťahujem foťák. Blížime sa k prvému ostrovu, na ktorom nás víta jeho starosta. “Zem“ pod nohami sa jemne kolíše. Vzduch je nasiaknutý hnilobným zápachom všadeprítomného rákosia. Už si nevládzem vynadať. Opäť malý detail, ktorý som nedomyslela...hehe...táto noc u Indiánov bude rozhodne nezabudnuteľným zážitkom...atakujúcim všetky moje zmysly :-)Po 15-minútovej prednáške o stavbe ostrovov, ktorú nám spestril divotvorný vtáčik hltajúci sardinky ako cvičený tuleň v cirkuse, nás sprievodkyňa odprevádza na ostrov Kamisaraki. Korpulentná dáma s krikľavo-zelenými brmbolcami vo vrkočoch vymáha peniaze za nocľah. Zjednávať nemožno. Iný „hotel“ tu nie je. Skladáme si batohy a vyrážame na obhliadku...ešte kým je vidno. Dominantou ostrovčeka je rybník, v ktorom chovajú pstruhy. Okolo neho stoja domy pre domácich a „chatová oáza“ pre turistov...tri reštaurácie, obchodík a dokonca i telefónna búdka...“Žeby som zavolala mame??“((a presne sem ((F1070035.JPG, P1020098.JPG)) sa da obrazok))Na ostrove žijú tri deti. Dosť úbohé číslo, keď berieme do úvahy, že v minulosti sa každá rodina mohla popýšiť dvanástimi až pätnástimi potomkami. V starostlivosti o turistov majú bohaté skúsenosti. Dievčatko ma ťahá za ruku a ukazuje mi splachovací záchod. Presne vedela, čo potrebujem :-) No moment, čo tu robí taký výdobytok modernej doby?? Nestíham si ani odpovedať. Chlapec s vyblednutým šálom omotaným okolo hlavy mi kradne foťák z ruky. “Hej, vráť mi to,“ kričím na ňho. Chalanisko sa na mňa škľabí a lámanou španielčinou mi vysvetľuje, „Ja Ty odfotiť.“ „Aha, no dobre...tu stlač,“ naznačujem mu. Nepočúva. Myká prístrojom, „Ja sám, ja sám.“ Po chvíli mi fotoaparát vracia. Záber je rozmazaný, ale veselý. “Daj...spravil ešte jedno fotka“...oponujem mu. Mne táto stačí. Je autentická...((a presne sem ((P1020105.JPG)) sa da obrazok))Slnko zapadlo. Usmievavý ujo v čapici z alpaky zapaľuje sviečku zapichnutú vo fľaši od piva...to, aby sme si dovideli na večeru. V druhej ruke drží termosku s horúcim čajom. Vonku prší. Zdvihol sa vietor. Chlad preniká až do kostí. Para unikajúca z plastikových pohárov je naším jediným zdrojom tepla. Toto bude dlhá noc. Domáci zmizli vo svojich domovoch. Všade navôkol panuje ticho. Mám na sebe oblečené všetko, čo môj vak ponúka, no i tak mrznem. Už ani nevládzem držať pero v ruke. Tento moment však musím zaznamenať. Pohľad upieram na hviezdami zaliate nebo. Blikajúce svetielka vytvárajú obrazec bežiacej pumy. Zaspávam. Ponáram sa do kolektívneho vedomia Indiánov s vyštípanými líčkami...
