Takto ju označovala väčšina cestovných príručiek a internetových stránok, ktoré mi počas plánovania dovolenky prešli prstami. S každým lichotivým opisom moje očakávania priamo úmerne rástli. Nepomáhalo ani preventívne uzemňovanie – veď kto by nepovažoval kopce, more a nezapadajúce slnko za čarovné. Tri týždne pred odchodom som už bola kompletne namotaná, zbalená a stepovala pri dverách s vakom na chrbte.
Cestu trajektom z Bodø do Moskenes poznačil dážď, vietor a vlnobitie. Naše tváre sa mihali farbami, ktoré sme mali oblečené – od modra do zelena. Pár kilometrov pred cieľovou stanicou sa more upokojilo a ponúklo nám pôsobivý pohľad na kamenné vrcholky, ktoré vyrážali z jeho vôd. Pod nimi čupeli červené drevené domčeky s bielymi okennými rámami; lúky žiarili fialovou. V zálive sa hompáľali rybárske člny. Vzdušný priestor plne okupovali hlučné čajky, ktoré si právo na tento raj uzurpovali nepretržitým, „My, my, my.“
Najjužnejší cíp Lofotov zdobí živý skanzen Å, príznačne pomenovaný podľa posledného písmena nórskej abecedy. Za jeho „bránami“ v podobe stojanov na sušenie tresiek sa nachádzajú už len nehostinné útesy a nespútané more.
Pozdĺž E10 kráčame k Reine, kráľovnej lagún. Intenzívne prší. Slnko pretrháva oblaky a hádže červeno zlaté odlesky na kamennú stenu Reinebringen. Dúha nám skacká pred očami. Chytáme ju, objímame, strieľame z nej ako z luku. „Júúúúj, ako z toho fjordu slope.“ Mám chuť byť Gargamelom zo Šmolkov a nájsť na jej konci poklad – ale na ktorom??
Do Sundu nás vťahuje vôňa čerstvo napečených vaflí ozdobených klobúčikom kyslej smotany a malinového lekváru. Nedá sa odmietnuť. Sedíme na drevenej lavici na móle a mlčky sledujeme ruch navôkol. Turisti vystupujú z autobusu, zalezú do dielničky kováča, ktorý sa preslávil svojimi železnými kormoránmi, odfotia sa pri deravom panákovi s výhľadom na more a do pätnástich minút sú preč. Skvelý prístup!! O čučoriedky sa nemienime deliť! Malinké, sladučké bobuľky putujú zo zeleného koberca na stráni priamo do bezodných otvorov podtatranských hltačov. „Tých tu ale je...mňam...toooľko druhov...mňam...dnes ma domov tak skoro nedostaneš...mňam...ešteže tu slnko nezapadá.“
Ráno odchádzame zavčasu. Spiaci krásavec rýchlo pochopil, že v škraboške má síce noc, ale jeho krásavica bez škrabošky má už deň – i keď môžu byť len dve hodiny „ej em“. „Dávaj pozor, kde stúpaš! Tá cesta je samá sereď a štiavnica!! Ahaho, čaute ovce! Odkedy sa chodí na toaletu uprostred cesty?? Ooops, potrebujem cikať. Myslíš, že ma v priekope neuvidia??“
Ramberg nás víta rozpačito. Ulice sú prázdne. Mesto ešte spí. „Sleduj – Porsche kempuje. No chápeš, normálne sa rozložil za polárnym kruhom!“ Sánka mi rozbíja veľký palec na nohe. Mišo slintá. Nemáta nás však štýlový športiak. Pomedzi domy sa ligoce panenská piesočnatá pláž a tyrkysové more. „Myslím, že ma tie huňaté mekáče nakazili. Minule som prekladala dokument o jednej infekčnej chorobe, ktorou trpia – modrý jazyk. Toto sa mi musí snívať! Však mám modrý jazyk?? Mozog mi asi úplne zmäkol! Neskutočná modrá! Počuj, Karibik nie je takto na severe, že?“ Zrýchľujem krok, inštinktívne kľučkujem medzi karavanmi, zastavujem sa tesne pred pomyselnou líniou, kde vodné jazyky už nedočiahnu. Úžasom ani nedýcham. Očami pozorne kĺžem po obzore. Prelom medzi morom a nebom je sotva badateľný. Nadýchané oblaky pretínajú okolité hory napol. Vlny narážajú na piesočnatý breh, na ktorom nieto okrem psích paciek žiadnych stôp. „Mám otravu čučoriedkami. Životu nebezpečné halucinácie!“ Mišo je na tom ešte horšie. Necíti chlad. Zhadzuje zo seba bundu, nohavice, topánky – dokonca aj spodná bielizeň letí vzduchom. Beží v ústrety Atlantiku. „Čľup.“ Výkrik oznamuje teplotný šok, no zamŕza rovnako rýchlo ako jeho údy. „Vraj sa tomu hovorí trojcentimetrová vodaaaa.“ Telo sa mi zmieta v kŕčoch. Kvôli otrasom spôsobeným smiechom sa mi nedarí zaostriť fotoaparát. Ľadová kocka hundre, „Prešli mi cez rozum! Sú to lišiaci, títo Lofoťania! Vymyslia si takúto pláž a pritom nezakúria!“
Viac LoFOTO nájdete tu.
