...po raňajkách sa pridávam k tímu, ktorý stavia domček pre rodinu v susedstve...Je to jednoduchá drevená stavba postavená na vyvýšenom bahennom základe...konštrukciu pokrývame vlnitým plechom...je podstatne tenší, ako ho poznáme doma...pripomína mi skôr hliníkovú fóliu na grilovanie...no zároveň sa desím, že sa ľudia počas horúcich dní v týchto domčekoch ugrilujú...kvôli častým dažďom a vlhkosti však iný materiál nemôžme použiť, i keď by bol lacnejší...((a presne sem ((FSCN1033.JPG)) sa da obrazok))...šplhám sa na strechu...v zadných vreckách mám kladivo, vrták, skrutkovač a pár skrutiek...plechy ukladáme vedľa seba, v pravidelných intervaloch do nich navŕtavame dierky a priskrutkovávame na miesto...spočiatku neisto, no postupne naberám rýchlosť a presnosť...zdola sa na nás usmieva štrbavá teta s výraznými červenými perami a kŕdeľ jej vnúčat...anglicky nevie, ale keď odchádzame, každému berie ruky do dlaní a ďakuje pohľadom...i napriek chudobe nás hostí tchaiom a sušeným chlebom...decká okolo mňa poskakujú, obzerajú si ma...pýtajú sa na meno, vek a krajinu, z ktorej pochádzam...ťahajú ma do svojich príbytkov...chcú ma ukázať svojím rodičom...od chrbta ku mne prichádza matka jedného dievčatka...ju moje meno nezaujíma...chce vedieť, či som Moslimka...krútim hlavou, že nie som...výsluch pokračuje, „Si hinduistka, kresťanka??“ Pri poslednom súhlasne kývem hlavou...žena v čiernej róbe s prenikavým pohľadom sa čiastočne upokojí, no naďalej sa pýta, „Veríš v Allaha?“...pri tejto otázke ma zachraňuje usmievavé dievčatko so žltou čelenkou vo vlasoch...prezerá si moje uši a počíta...na ľavom lalôčiku sa mi blyštia tri náušnice, na pravom dve...chytá ma za ucho a natáča k mame, ktorá stojí na priedomí a z diaľky pozoruje...“Aha, mami, ona má tri a dve“...na chvíľku ma zneisťuje a pýtam sa, „Je to v poriadku? Páči sa ti?“...“Áno, ale nemáš náramky...tu“...z ruky si sníma dva žltozlaté čačky a nasadzuje mi ich na ruku...už je so mnou spokojná...chytá sa za bradu...“Spravím ti piercing do nosa, chceš??“ Z vrecka vyťahuje ihlu a mieri k môjmu nosu...včas odskakujem...“Veru nie, toto do mňa nepichneš.“((a presne sem ((DSCN1024.JPG)) sa da obrazok))...po ryžovom obede sa vraciam späť na strechu...ďaleko od ihiel a otázok o vierovyznaní...z výšky pozorujem starú tetu ako hniesi blato a po častiach stavia bahenný základ pre svoj dom...obďaleč čupí ďalšia postaršia dáma a tlačí lístie z palmy do tehlovej piecky...na nej sedí plechová nádoba, z ktorej stúpa omamná vôňa...pod masívnym stromom sedí mladá mamička, ktorá kojí svoje nahé bábätko...v ľavej ruke drží mobilný telefón a dohaduje si s priateľkou stretnutie na trhu...príbytky v tejto oblasti sa sústreďujú okolo jazierok a rybníkov, ktoré sa zapĺňajú vodou v období dažďov...pred slnkom ich chráni tieň kokosových paliem...Aha, na jednu sa šplhá šesťročný chlapec odetý v pásikavej plachte, ktorú má v páse utiahnutú zvláštnym uzlom - ako všetci tunajší...na rozdiel od žien má tú výhodu, že si pri väčších teplotách môže sňať vrchnú časť odevu...v 40-metrovej výške vyťahuje nožík spod sukne, utína zrelý kokosový orech a nôžkami okolo stromu sa pomaly spúšťa dole...((a presne sem ((DSCN1022.JPG)) sa da obrazok))...slnko pomaly zapadá...ženy sa opäť raz prezliekajú...niektoré z nich vidím už v štvrtých šatách, pričom ja, dievča z hyper-hygienického sveta, sa od rána lopotím v tých istých zaprášených nohaviciach a v tom istom prepotenom tričku...spev z mešity nabáda k modlitbe...a nás odprevádza pod studenú sprchu...“Prišli sme vám postaviť domček z plechu“..."Dohonbat" (Ďakujeme).
