Publikum sa mení, podľa okolností. Ale cesta ostáva. Musíme si ju odšliapať sami. Niekedy s pocitom, že s nami niekto kráča, ale nie na dlho. Väčšinou sme v tom sami. Tak strašne sami. Dav hustne, ak sme preň zaujímaví, keď máme čo ponúknuť, keď sme na dne viac, ako oni. To vlkov uspokojuje.
Každý si raz prejde svoju krížovú cestu. Každý aspoň raz. Niekto aj viac krát. Na začiatku neveríme, že sa nám to môže stať. Popierame, vytesňujeme a nechceme veriť, že sa náš tím rozpadol. Že už nevieme, kto za koho kope. Kto kope za nás. Občas v dave zazrieme známu tvár, ktorá potichu trpí s nami. Viac nemôže. To sa dnes nenosí. Pri každom ďalšom zastavení si myslíme, že je posledné, aspoň chceme strašne uveriť. Že teraz to už skončí, teraz to príde. Možno.
Všetci sa pozerajú, a my takí divní, aj s tým tŕním na hlave, smiešni,
odkopnutí,
osamotení...
...lebo nevedia, čo činia.
