Nastúpila a povedala, že potrebuje ísť do protidrogového centra neďaleko mesta. Prebehlo mi hlavou, že tam asi pracuje, prípadne ide niekoho pozrieť. Inú možnosť som nevidela.
Už som počula, že podobná liečebňa blízko nášho mesta funguje, no nikdy som tam nebola.
Poďakovala som mladej pani, že na mňa počkala, pretože mala možnosť si objednať iný taxi, keďže som jej pri objednávke udala dlhšiu čakaciu dobu. Čakala hodnú chvíľu, ale taká bola dohoda. Neskôr som pochopila, prečo tak urobila, mala na to svoje dôvody.
„Bola som u zubára na priepustku“ - Povedala. Vtedy mi niečo napovedalo, že to asi zamestnankyňa ústavu nebude. Usúdila som, že môže byť jedine pacientkou. Na nič som sa nepýtala a ona pokračovala ďalej. Veľmi rýchlo sa rozrozprávala, bez okolkov a obmedzení, až ma to prekvapilo. Cítila som sa zvláštne - rozpačito.
Zarazilo ma, že sa pohybovala mimo liečebne sama a bez dozoru.
Zároveň ma prekvapilo, ako rýchlo som si získala jej dôveru, nezaváhala ani na chvíľu a vlastne sa mi zverila s veľmi osobným boľavým príbehom.
Videli sme sa prvý krát, bola som pre ňu neznámou ženou - taxikárkou. Potrebovala sa vyrozprávať. Z jej správania bolo zjavné, že sa cítila bezpečne.
Cestovali sme spolu dlhšiu štvrťhodinu a Mirka – tak sa žienka volala, sa postupne otvárala. Hovorila o tom, čo bolo príčinou jej závislosti, na základe ktorej sa do liečebne dostala. Dojímala ma jej otvorenosť a bezbrannosť.
Zmietal sa vo mne súcit, láska, porozumenie. Z nejakého dôvodu som ju mala potrebu chrániť. Chrániť pred závislosťou, pred alkoholom – pred ňou samotnou.
Bola to veľmi pekná mladá žena nakrátko ostrihaná, tak okolo tridsiatky. Vydatá, mala dve deti o ktoré sa v čase liečby starala jej matka. Mama aj Mirkini bratia jej boli počas liečby oporou. Pomáhali kde sa dalo. Bola im za to vďačná, uvedomovala si, ako veľmi jej to pomáha, ako ju to posilňuje v boji s jej neduhom.
Zato o jej mužovi sa to povedať nedalo, ožieral sa kade chodil.
Všetko sa začalo asi pred dvomi rokmi, keď Mirke zomrela starká. Jej smrť ju veľmi zranila a ona si začala bolesť na duši „liečiť“ alkoholom. Pár mesiacov nato lekári diagnostikovali jej mužovi rakovinu, čo ju do depresie a žiaľu posunulo ešte viac.
Zrazu nevedela, ako si s toľkou bolesťou poradí. Na všetko bola sama, od rodičov a blízkej rodiny bola veľmi ďaleko. Na potlačenie bolesti zatiaľ fungoval jej osvedčený liek – alkohol. Zapíjala žiaľ vždy, keď to bolo možné. Ani nevedela, ako a bola v tom až po uši. Alkoholu sa nevedela zbaviť, no pochopila, že už jej nepomáha. Strácala pojem o čase, strácala súdnosť a hlavne seba. Jej chorý manžel ju nepodporoval, práve naopak, tiež sa veľmi rád pozeral na dno pohárika.
Pochopila, že jej manžel a jeho závislosť na alkohole ju ťahajú do záhuby. O päť minút dvanásť sa spamätala a rozhodla sa že podstúpi liečbu – dobrovoľne. Toto jej rozhodnutie jej dávalo v liečebni určitú formu slobody.
Musela zasiahnuť božia prozreteľnosť, aby si uvedomila, že ak niečo nespraví, príde o svoje deti a možno časom aj o seba. Strácala samú seba - svoju dôstojnosť.
Keď som ju stretla, liečila sa už ôsmy týždeň. Zostávali jej už len dva. Za dobré správanie bola pred časom prepustená na slobodu, vtedy pozrieť deti u ich babky. V tom období bola nesmierne šťastná, nič viac nepotrebovala, len ich prítomnosť.
S mužom sa prestala vídať. Bála, že by ju opäť stiahol tam, kam viac nechcela.
Začiatky v liečebni boli pre ňu ťažké. Bola odrezaná od okolitého sveta, nesmela s nikým komunikovať a bola izolovaná od najbližších. Bolo to súčasťou terapie. S odstupom času uznala, že to malo zmysel.
Teraz si už na liečebný proces zvykla. Bola disciplinovaná a robila všetko, čo bolo v súlade s liečebným procesom. Uverila, že jej odborný personál pomôže. Verila, že keď sa nechá viesť odborníkmi, skôr sa zo závislosti dostane a opäť bude tou Mirkou, ktorou chcela byť. Vedela, že čím skôr vyzdravie, tým skôr sa bude môcť vrátiť domov a zapojiť sa do bežného života. Nevedela sa dočkať, kedy si opäť bude môcť k sebe privinúť obe svoje milované deti.
Proces terapie jej vyhovoval, zvykla si naň. Ranné cvičenie v záhrade za každého počasia bolo pre ňu výzvou a očistným aktom. Dlhé rozhovory v skupine, terapie, prechádzky, zdieľania, to všetko s pokorou a vďakou prijímala, pretože sa chcela vyliečiť. Chcela byť opäť zdravá, bezstarostná a životaschopná.
Mirka bola ako chameleón – pôsobila krehko, ale zároveň z nej bolo cítiť silu, ktorá ju hnala robiť kroky k uzdraveniu. Silnou motiváciou pre ňu boli deti. Zároveň chcela druhú šancu pre seba – šancu na lepší a krajší život.
Pomaly sme sa blížili k budove liečebne. Nikto na ňu nečakal. Rozlúčili sme sa.
„Keď nastane čas odísť, príde po mňa brat na aute“, dodala ešte. Počula som v hlase nádej, lásku a spolupatričnosť k rodine. Vedela, že nasledujúce dni sa môže venovať sebe a svojmu problému. Môže napraviť to, čo sa pokazilo. Verila, že ma na to bezpečný priestor.
Chápala, že ak nechce prísť o to najcennejšie musí byť zodpovedná za seba, za svoje rozhodnutie i za svoje deti. Musela uveriť v lepšiu a krajšiu budúcnosť. Verila, že aj ona má nárok na skvelý život v náručí milujúceho a milovaného muža, v blízkosti svojich drobcov.
Vykročila k bráne. Pozerala som za ňou a jej príbeh vo mne ešte dlho doznieval. Chcelo sa mi plakať a kričať zároveň. Chcela som Mirku objať a podporiť ju. Urobila som tak pomyselne, keď odchádzala, keď už bola skoro pri bráničke, aby som ju nevyplašila. Zacítila som teplo pri srdci ako sa rozlieva všade navôkol. To teplo patrilo jej.
Verím, že sa jej srdiečko otvorilo o čosi viac, aby si uvedomila, že láska je odpoveďou na každú jej ďalšiu otázku, na každý ďalší problém. Je balzamom na všetky rany.
