V posledných mesiacoch sa stále niečo deje. Od včera sa v diskusii objavuje téma majákov, mimovládky, kydanie na konkrétne organizácie, divné nominácie... a tak ďalej.
Čo sa to s nami deje?
Úprimne – neviem. Sám neviem identifikovať, čo je zle. Zmenil som sa ja, alebo len spoločnosť okolo mňa? Je to len Slovensko, Európa, alebo celý svet?
Nuž, pokúsim sa o svoju vlastnú analýzu pohľadu na spoločnosť.
Vnímam, že nám chýba motivácia k práci. Akosi je pohodlnejšie zaoberať sa pseudoproblémami než riešiť skutočné veci.
Príklad: reforma daňového systému a konsolidácia verejných financií je extrémne zložitá vec. Pohnete jednou veličinou – napríklad daňou z príjmu – o jeden percentuálny bod, a už finančný model štátu vyzerá úplne inak. Musíte pracovať s obrovským množstvom dát a v dnešnej dobe aj s neuveriteľne dynamicky sa meniacimi externými faktormi.
To si vyžaduje poctivú prácu a kvalitných ľudí.
Kvalita ľudí a kvalita prostredia
Začnem ľuďmi. Je úplne pochopiteľné, že kvalitných odborníkov dnes do verejných inštitúcií jednoducho nezoženieme. Neustále sa meniace vedenia rezortov a organizácií, s tým spojené hĺbkové výmeny ľudí – najmä tie, ktoré sú čisto ideologické a nesúvisia s odbornosťou – kvalitných ľudí odpudzujú.
Prosím, nemýľme si to s hľadaním pohodlného a stabilného miesta. Ide o to, že kvalitní ľudia prirodzene hľadajú miesta, kde môžu realizovať svoje vízie. Pri dobrých reformách štátu ide o dlhodobé projekty, ktoré si vyžadujú podporu nadriadených a zdieľané nadšenie pre spoločnú úlohu.
Toto je dnes nemožné. Keď sa pozrieme naprieč štátnym a verejným sektorom, personálne zmeny sú na dennom poriadku. A v takomto stave nastupuje „kádrová“ prázdnota politických strán, kde sa ľudia na „svoje“ funkcie začínajú loviť vo veľmi kalných vodách.
To neznamená, že na Slovensku nie sú kvalitní ľudia – práve naopak, v tomto sme dlhodobo silní. Ale jednoducho nepôjdu pracovať pre ľudí, ktorí sú emocionálne nestabilní a odborne nekvalitní.
Vôľa pracovať
Druhý parameter je vôľa pracovať. Pre dobré reformy a zmeny v štáte je nevyhnutná ochota tvrdo pracovať.
Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale pri takýchto reformných projektoch je úplne bežná pracovná doba 9–12 hodín denne, a sem-tam, samozrejme, aj víkend. To je realita – neexistuje skratka.
No a smrteľný mix neodborníkov a nechuti pracovať je to, čo sa dnes odohráva vo verejnom priestore.
Čo nás trápi
Tento fakt je mimoriadne znepokojujúci – najmä pre ľudí, ktorí skutočne pracujú a rozvíjajú svoj život, či už odborne, alebo aj vzdelanostne.
Áno, vtedy nám prirodzene extrémne vadí papalášizmus a arogancia moci – pretože je jednoducho nezaslúžená.
Viem si predstaviť, že keby aj ministri lietali každý deň do práce vrtuľníkom, bolo by mi to jedno – za predpokladu, že krajina sa rozvíja.
Arogancia moci mi prekáža vždy – ale kvalitní a tvrdo pracujúci ľudia ňou zvyčajne netrpia.
