Padajúci vešiak sa kovovým hákom zabodol do môjho oka a visel z neho ako nadrozmerná vianočná ozdoba. Otočila som sa s nemou prosbou o pomoc k družinárke.
Družinárka s rukami nad hlavou začala ziapať „Kde budem teraz zháňať zdravotníka!" V panickom strachu, že pôjde do basy za úmrtie žiačky utekala zohnať riaditeľku a zástupkyňu, aby posúdili celú situáciu. Veď možno na to existuje metodický pokyn...
Ja s okom rozčapeným na pol hlavy som stála s rozpaženými rukami a otvorenými ústami. Bála som sa vydať hláska, aby mi vešiakový háčik nerozťal čokoľvek a všetko tekuté v hlave by sa vyvalilo očným otvorom.
Jedna polovica triedy sa rehotala ako sprostá a druhá mala ústa a oči roztiahnuté ako ja. Nikto sa neodvážil pristúpiť ku mne bližšie.
Spoza rohu sa vtedy vrátil Lipták z vécka. Nechápal, čo sa deje. Pri pohľade na mňa sa usmial a precedil cez zuby „Tak toto je fakt dobré!" a jedným krátkym ťahom mi vybral vešiak z oka. „Máš šťastie, že háčik je na konci guľatý" a podal mi ho.
Chvíľu som čakala, čo mi bude z oka vytekať, kedy oslepnem, alebo aspoň odpadnem.
To sa už po chodbe rútili upotené matróny z riaditeľne. Tesne predo mnou zabrzdili. Družinárka hneď videla, že už mi nič z oka nevisí a neskrývala sklamanie „Kto ti to vytiahol?!" Ukázala som na odchádzajúceho Liptáka.
Včera som ho videla v telke.
Len sa tam mihol s krátkou poznámkou k politickej situácii.
Trošku zostarol, ale aj po skoro tridsiatich rokoch je to stále on.
Všetko dobré Martin :-)
