Havárky som vídala len v akčných filmoch. Naivná predstava majstra sveta o jeho nedotknuteľnosti môže byť len zdanlivá. Stretlo ma to na Lamačskej ceste. Poliši, krv, záchranka, lietajúce plechy, nevybuchnutá plynová nádrž, pokazená frizúra, kopa pobiehajúceho komparzu a ja. Taká menšia akčná krimikomédia (našťastie nie tragi). Podľa skutočného príbehu.
Veziem sa šesťdesiatkou z Devínskej do centra. Je november a strašne leje. Rádio naplno. Stierače kmitajú a okno sa zahmlieva. Bachratý zväzok všetkých mojich kľúčov, vrátane toho od zapaľovania, sa mi hompáľa pri nohe. Šuch sem, šuch tam. Aká som ja len prefíkaná, keď natrepem na jedno kovové koliesko aj kľúče od auta, aj kľúče od bytu, aj od smetiakov. Žiadny sa mi tak nestratí!
Predo mnou stojí na prechode veľké biele BMW. Ešte som dosť ďaleko a nejdem rýchlo. Šliapnem na brzdu. Ako sa tomu hovorí? Tuším aquaplaning... Auto nezareagovalo a nárazu sa už nedá vyhnúť. Šišmárja! V stotinách sekundy ešte dúfam, že sa dačo stane. Buď, že sa zobudím, alebo ako v každom rozhodujúcom okamihu, začne reklama. Nikdy by som neverila, že náraz v šesťdesiatke je taká šupa. Biele BMV odpáli vpred niekoľko metrov. Veľké auto vzadu zdemolované, moje malé auto zdemolované. Plechy, pliešky, svetlá a skielka sú rozlietané po celej ceste. Premávka sa zastavuje.
Sedím ako olovená, stále držím volant a dýcham rýchlo ako pri pôrodných kontrakciách. Oči vypliešťam vpred a čakám, kto vystúpi z bieleho auta. Veď béemvéčka mávajú holohlavé hlavohrude čo prevalcujú všetko! Ak je to dajaký mafiózo s pištolú u pasu, je po mne.
Dvere sa otvárajú. Vystúpi mužská postava a pohne sa ku mne. Božinku, veď sa musia nájsť dajaké dobré skutky, za ktoré si zaslúžim prežiť! Tri kroky, dva, jeden. Nakloní sa ku mne do okna. „Stalo sa vám niečo?" opýta sa hlasom s nečitateľnými emóciami. „Všetko je v poriadku, som nechcela" a ešte stále v tranze, dúfajúc, že ma rituálne neutratí, sa trápne usmejem. Muž odchádza smerom k chodníku a tam sa pripojí k svojmu spolucestujúcemu.
Ja len čučím a netuším, čo robiť. Cítim sa ako po troch jazdách na centrifúge. Vtedy pozriem na sukňu. Je nejaká potrhaná a tak nadvihujem okraje. Pozerám a pozerám na dačo guľaté a biele, čo vytŕča z môjho kolena. Ďobnem prstom raz, ďobnem druhý krát. Čo to môže byť? A vtedy sa mi ako zázrakom obnovilo vedenie. Blažeková, ty krava! Veď máš otvorenú nohu, jablko ti čumí do éteru, koža visí okolo! Môj obrovský zväzok kľúčov odviedol pri náraze dobrú prácu.
„Prosím vás!" jemne volám na svoje obete z okna. „Asi mám dačo s nohou." a opäť skúšam trápny úsmev. Kde je krv? Keď je to jabĺčko, kde je potom krv? Chlapík sa nakloní do okna. „Ty kokos! Veď máte nohu na kašu! Volám záchranku!" To mi už pomáhajú von. A vtedy to prišlo. Krv sa valí ako láva z buchnutej sopky.
Sedím na krajnici a čakám na sanitku. Moje dve obete stoja pri mne. Až vtedy mi dochádza, čo sa stalo. Aj mobil mám na kúsky. „Prosím vás, môj mobil je rozbitý, mohli by ste zavolať aj políciu?" požiadam nesmelo. Stále netuším, čo sú zač a čo ma čaká.
Jeden z nich sa pomaly otočí ku mne „My sme polícia pani. Kolegov sme už volali."
Nabúrala som Inšpekciu Ministerstva vnútra. Policajti policajtov.
Zamrzla som ako poškriabané dévédéčko. Už som vedela, že zbrane asi majú, ale pravdepodobne ma nezastrelia. Neprejde to však hladko. Pôjdem drepieť do basy, alebo ma exemplárne povláčia po všetkých bulvárnych aj verejnoprávnych televíziách a skončím ako kurička niekde pánubohu za chrbtom.
Sanitka ma s húkačkou odváža do Ružinova. Po ceste náhodou stretneme ďalšiu autonehodu. Podľa plechov to vyzerá len na škrabance. Sanitkár sa pre istotu pristaví a otvorí dvere „Máte zranených?" Účastníci len vyjavene pozerajú, čo je to za novú zdravotnícku službu, obchádzať mesto a náhodne nakladať úrazy.
Na druhý deň mi volal vodič BMW. Opäť ma oblialo. Ešte stále som nevedela, čo bude. Nič nechcel. Iba sa opýtať, či mi dali do poriadku nohu.
Keď ma odviezli z miesta nehody, postaral sa o moje auto aj o moje veci.
Stretli sme sa ešte raz na Dopravnom inšpektoráte. Policajt dopravák, ktorý moju nehodu vyšetroval, nechcel urobiť žiadnu chybu. V záujme podpory vyššie postaveného kolegu z MV, ma chcel potrestať čo najprísnejšie. Mohli sa so mnou súdiť o neviem aké poškodenie. Mohli si vybaviť lekárske potvrdenia s kadejakými úrazmi, ktoré som akože spôsobila.
„Neriešme to radikálne, pán kolega" povedal vodič BMW dopravákovi „pani nepožila alkohol, išla predpísanou rýchlosťou a nikomu okrem nej, sa našťastie nič nestalo."
Samozrejme, že som zaplatila pokutu.
Ale za pomoc pri nehode, ktorú som spôsobila, vďačím policajtom.
Zdá sa, že nie všetci policajti sú darebáci :)
