Anketou v uliciach Madridu sa začína snímka Mesiac v nás, kde muži majú odpovedať na otázku: Čo je menštruácia. Jeden sa tvári, že zle počuje; druhý, že sa zahanbený ponáhľa; tretí, že to je čisto ženská záležitosť; štvrtý, že to je čosi militantné atď.. Diana používa všetky formy odprezentovania tejto témy, všetky možnosti, ktoré ponúka práve dokumentárny film. Okrem ankiet v uliciach veľkomiest (s mužmi či mladými dievčatami), okrem rozhovorov s odborníkmi/čkami, ktorí môžu pomôcť prekonať psychické či fyzické problémy, spojené s menštruáciou, okrem ilustračných záberov či historických záberov z archívov používa aj živšie výrazové prostriedky. Zaujímavá forma môže zaujímavý obsah len podporiť. Preto tu máme aj dve formy odvážnych happeningov (zháňanie žien s menštruačnými bolesťami cez plagátiky za účelom tanečnej terapie; alebo prechádzanie sa žien po ulici, pričom majú na svetlých nohaviciach červené škvrny). To všetko má poukázať na reakcie obyčajných ľudí, na odkrytie tohto tabu. Pretože tu máme štatistiky, ktoré nepustia: až 80 % žien na svete trpí bolesťami pred alebo počas menštruácie. To je niekoľko miliónov - nezanedbateľné číslo. Autorka si zvolila túto tému pre svoj film aj z osobných pohnútok - dlhoročných bolestí počas menštruácie. Preto chcela zistiť o „probléme" všetko - príčiny aj následky, alternatívy riešení, no najmä čo najviac súvislostí, názorov, reakcií (hoci aj negatívne legendy z minulosti).
Ďalšie zaujímavé čísla sa v správnu dobu počas filmu dozvedáme: že denne sa spláchnu tri milióny hygienických potrieb, spojených s menštruáciou, čo výrazne zaťažuje životné prostredie. Nehovoriac o tom, že jedna žena za svoj život spotrebuje desať tisíc vložiek či tampónov.
Režisérka zároveň zapája do príbehu niekoľko generácií. Svoju mamu (ktorá prišla v štyridsiatke o maternicu a bolelo ju, že už nemôže mať deti, niečo z nej chýba); svojho otca, známého psychológa (ktorý opatrne formou prirovnania menštruácie k Červenej Karkulke hovorí o tomto prirodzenom mesačnom cykle v každej žene). Ich názory a najmä svoj vnútorný monológ komentatívneho charakteru, sprevádzajúci nás celým filmom, prepája s názormi rôznych odborníkov/čok z celého sveta. Zaznejú názory tanečnej terapeutky zo Španielska, psychoterapeutiek z Austrálie, tao-jogínky z Nemecka, podivínskeho profesora z Brazílie, gynekologičky zo Španielska, poetky z Anglicka, novinárky z USA, plus názor antropologický, historický, politologický, feministický aj teologický a ďalšie.
Dialógy autorky s oslovenými ľuďmi smerujú k tomu, aby žena v sebe našla pokoj, nebola počas svojich dní sústredená na samú seba, aby s vlastným telom nebojovala, ale našla rovnováhu - tak ju nebude bolieť menštruácia ani pôrod. Je to prirodzená súčasť života všetkých žien. Žena je ako mesiac vo svojich fázach - raz niečo rastie, potom ubúda - zacyklene v rámci prírodných zákonov. V dokumente dokonca zaznieva názor, že sila ženského cyklu je nezvyčajným zdrojom energie pre celú ľudskú spoločnosť, a niektorí muži možno toto ženám závidia.
Potom je tu 11-ročná Dominika, ktorý si režisérka Diana vyberá pre podobnosť s ňou samou v tom období. Školáčka si na kameru nahráva svoj predmenštruačný denník, odkrýva pred nami intímne, no prirodzené pochody a myšlienky z jej vývinu. Sledujeme v jej tvári milú závisť spolužiačkam z triedy (ktoré „to" už dostali), očakávanie z nepoznaného, sklamanie z planého poplachu, pojednanie o hygienickej vložke, nervozitu pre dňom D aj samotné sa pochválenie skutočnosťou, že už je žena, lebo krváca. Všetky výpovede sú veľmi úprimné, miestami úsmevné, no pre dievčatá v tomto veku dôležité.
Len s dvoma pasážami som mala vo filme problém: s vtipnou vsuvkou o upíroch, ktorí pijú krv, a so záverečnou scénou, kde z kvapky Dianinej menštruačnej krvi narastie veľký zelený strom. Takéto prvoplánové, silené spojenie s prírodou si autorka mohla odpustiť, pretože diváckej obci to počas sústredeného sledovania snímky hneď niekoľkokrát musí dôjsť aj bez nápovedy.
Na emócie pôsobia cielené ilustračné zábery: nočná obloha s rôznymi fázami mesiaca, plus veľké celky medzi ľuďmi či v prírode, kde do popredia centrovane vystupuje červená farba (napr. kvet maku či červený kabát). Vo filme sú dôležité v pravidelných intervaloch animované sekcie, ktoré majú tému priblížiť možno aj mladšej diváckej obci. Som presvedčená, že tento film patrí nielen do kín, ale aj do učební základných a stredných škôl. Nehovorí o ničom tajnom, práve naopak! A podľa režisérkinej návštevy v bratislavskej základnej škole chlapci kreslili na tému menštruácie diela podobné Picassovi (čo vtedy dievča môže a nemôže), o téme vedeli a nehanbili sa o nej hovoriť. Dospelým mužom to robí možno väčší problém, tí sa zmôžu zväčša na skritizovanie nálady svojej polovičky počas týchto dní, alebo hovoria o čomsi abstraktnom, červenom. Pričom aj u tých výkyvov nálad u mužov a žien je to predsa inak, ako sa traduje. Tento film naozaj vyvracia hneď niekoľko mýtov, tému menštruácie sprítomňuje a robí z nej pravidelnú, prirodzenú, život-dávajúcu vec.
