reklama

Keď sa dlhá cesta zdá byť prikrátkou

Dokumentárny film „Krátka dlhá cesta“ šiel do kín na Slovensku aj v Česku na jar minulého roka, do DVD distribúcie sa dostal už v lete toho istého roku. Snímka mapuje putovanie sociológa Fedora Gála po stopách poslednej cesty svojho otca Vojtecha Gála (takisto židovského pôvodu, čo už samo o sebe veľa napovedá), pričom v niektorých pasážach sa objavuje aj starší Fedorov brat Egon, plus ich priatelia a bratislavskí intelektuáli, ale aj pamätníci, ktorí si spomínali na Fedorových a Egonových rodičov.

Písmo: A- | A+
Aj 14. marca 2010 v uliciach Bratislavy hovoril Fedor Gál o svojej krátkej dlhej ceste a
Aj 14. marca 2010 v uliciach Bratislavy hovoril Fedor Gál o svojej krátkej dlhej ceste a (zdroj: Palo Markovič)

Matka porodila Fedora v koncentračnom tábore v Terezíne, otec bol v posledných dňoch vojny ako 35-ročný počas pochodu smrti z koncentračného tábora Sachsenhausen zavraždený nacistami. Fedor Gál o týchto udalostiach nemal jasné informácie, preto sa chcel dozvedieť viac na svojej ceste. Prizval si k tomu svojho dlhoročného priateľa filmára a novinára Eugena Gindla, ktorý mal trochu iné korene ako Fedor, ale dokázal Fedora psychicky podporiť a byť mu rovnocenným partnerom v dialógoch a úvahách počas cesty. Egon Gál sa na cestu neodvážil vydať - on už nepotrebuje hľadať odpovede, hrabať sa v minulosti, čeliť novým problémom a pochopiť konanie iných. On chce dôstojne žiť, aj tým, že sa cez túto traumu konečne prenesie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dokument sa stretol počas promo-turné po Česku a Slovensku s nezáujmom zo strany diváckej obce, pritom záujem médií bol slušný. Aj to možno napovedá o kultúrnosti nášho národa a našom záujme o dejiny, ktoré sa práve pre náš nezáujem a nevedomosť môžu raz zopakovať a vrátiť v ešte krutejšej podobe. To, že mladí ľudia vedia len veľmi málo o vyčínaní nacizmu či komunizmu, sa uveriť, žiaľ, dá. Ale že ani v obci (v Partizánskej Ľupči), kde žila a pôsobila rodina Gálovcov si takmer nikto na rodičov Fedora Gála a ďalších spoluobčanov/ky židovského pôvodu, ktorí boli odvezení do koncentráku, nespomína, tak to je veľmi, veľmi smutná realita. Len pár staručkých dám si vo svetlej chvíli spomenie na to, akí boli Gálovci bohatí, a koľko hektárov polí im patrilo. Zvláštna prvotná asociácia, ktorá má dôležitú výpovednú hodnotu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sledujeme kroky šesťdesiattri-ročného Fedora Gála, ako kráča po ceste, na ktorej zavraždili jeho otca, zisťujeme, že tento dokument nie je len o nacizme a holokauste. Je to konkrétnych protagonistoch - dvoch bratoch, ktorí sú navzájom od seba tak odlišní, ktorí absolútne odlišne nahliadajú na tému holokaustu, aj sa s ňou vo svojom vnútri vysporadúvajú. Práve sledovaním tejto bratskej lásky, ich sporov, svojskej komunikácie - sa môžeme v jednom z nich nájsť, odhaľovať vlastnú históriu, ale aj svoj názor či rovno postoj k vážnej udalosti z našich dejín. Príbeh ale nekončí u bratov Gálovcov, vystupuje tu aj kolektívny „hrdina", pretože tento dokument (vizuálne možno minimalistický, no myšlienkovo bohatý od začiatku až do konca) je o ľudskej povahe, o slovenskej podozrievavej a závistlivej povahe, o neprajníctve, nezáujme, ľahkovážnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Snímka nie je o minulosti, ale aj o súčasnosti. Aj dnes existujú ľudia, ktorí vám nehovoria pravdu, zahmlievajú, používajú v každom tvrdení/odpovedi slovíčko "ale". Človek, ktorý si prešiel peklo koncentračného tábora a stretne niekoho z takejto skupiny súčasníkov/čok vie, že sa musí mať na pozore - môže sa stať opäť raz niečo zlé. Spoločnosť sa v tomto príbehu nedelí na tri skupiny: na obete, páchateľov a ostatných = nezainteresovaných spoluobčanov/ky, ale len na dve skupiny. Obeťami holokaustu nie sú len tí, čo zomreli, ale aj ich rodinní príslušníci a známi, ktorí žijú dodnes. A páchateľmi nie sú len tí, ktorí Židov a Židovky poslali na smrť, ale aj všetci/ky tí, ktorí sa tejto krutosti prizerali a na arizáciách svojím spôsobom takisto profitovali. Aj na Liptove sa na deportáciu Gálovej rodiny pozerali desiatky susedov/iek, ktorí vzápätí zhabali všetko, čo Gálovci vlastnili - pozemky, rodinný dom, nábytok, koberce, riady. A vôbec necítili hanbu či vinu, keď k nim po vojne Fedorova a Egonova mamka prišla na návštevu a v izbe ležal na podlahe práve koberec z domu Gálovcov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dokumentárny film "Krátka dlhá cesta" má nesporne veľa pozitív a je prínosom pre Česko aj Slovensko (z hľadiska histórie aj kinematografie). Má však aj niekoľko výrazných nedostatkov, o ktorých sa treba zmieniť. Námet a scenár mal na starosti samotný hlavný protagonista celého príbehu a cesty - Fedor Gál, čo mu v niektorých momentoch nedovolilo - netlačiť na pílu, uvoľniť sa, na potrebných miestach odosobniť. Narácia filmového obrazu by mala spočívať v obrazoch, nie v slovách. Tu je to paradoxne naopak. Vizuálna stránka filmu je minimalistická, zložená z jednoduchých, no čistých záberov skúseného kameramana Richarda Krivdu a čiernobielych fotografií z archívu rodiny Gálovcov, ako aj súčasných fotografií putujúceho Fedora od fotografa Mira Švolíka. Neboli použité ani archívne fotografie z ÚPN či opozerané archívne zábery z STV či SFÚ, ktoré sa často objavujú vo väčšine historicky/vojnovo ladených dokumentov. Tých súčasných fotografií sa vo filme objavuje málo (resp. stále tie isté zábery Fedora z vlakového kupé) - akoby bol film robený na kolene, nemal žiaden rozpočet (raz putoval s Fedorom len kameraman, raz len fotograf: „však v strižni sa to nejak polepí"). A hoci Švolíkove fotky Fedora pôsobia esteticky/umelecky, dej to výrazne brzdí. Na veľkom plátne s dobrým projektorom vraj vidieť tri jemné tónované/farebné odlíšenia jednotlivých pasáží čiernobieleho filmu, ktoré by mali vydeľovať spomienky a realitu, minulosť a budúcnosť, vojnu a „mier". Na školskej projekcii sa však tieto farebné odtiene nedali odlíšiť.

Radenie záberov a chronologický štýl vypovedania cesty, popretkávaný spomienkami na rodičov Gálovcov (v podobe hovoriacich hláv starých pamätníčok z obce), je zvolený vhodne. Na práci strihača Davida Vojtu by som vytkla len dlhé, prezreté zábery (zábery do ďaleka, plus detaily na tvár Fedora), ktoré akoby mali za cieľ citovo zbytočne vydierať. Spojenie Fedora Gála s režisérom Martinom Hanzlíčkom nebolo náhodné, preto najmä na záberoch zo súčasnosti, kde sa bratia Gálovci (niekedy osamote, niekedy v kruhu bratislavských intelektuálov - kamarátov) prú o svoju pravdu, vidieť a cítiť, ako sú všetci do projektu/filmu vtiahnutí a naladení na jednu vlnovú dĺžku. A hoci aj ďalší člen tímu, hudobník Marián Varga, je kamarátom tvorcov, ako jediný sa s témou nestotožnil, nedokázal ju poriadne v sebe vstrebať. To sa počuteľne odráža na jeho hudobným podkladoch, sprievodných melódiách na viacerých miestach snímky. Tam, kde atmosféra hustne a napätie sa stupňuje (bratia si buď skočia do vlasov, alebo sa Fedor bezmocne rozplače), hrá len obyčajná neidentifikovateľná podmazová slučka, vystrihnutá zo skúšky orchestra Slovenského rozhlasu.

Fedor Gál sa rozhodol kamerou a fotoaparátom zaznamenať cestu, na ktorej má veľa pochopiť. V knihe s rovnomenným názvom to vysporadúvanie sa s rodinným nešťastím, vlastným osudom, židovskou minulosťou (aj súčastnosťou) pôsobí viac úderne, ako vo filme. Zámer autora bol jednoznačný a dobre mienený; otázka je, či sa v rovnakej dávke odkaz snímky dostane aj do očí, uší, myslí diváckej obce (predovšetkým mladým ľuďom).

Boba Baluchová

Boba Baluchová

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  0x

nekončiaca študentka a pedagogička, novinárka aj filmárka, pracujúca v roku 2013 ako terénna rozvojová pracovníčka v Keni - snažiaca sa hovoriť o témach, čo sa dejú, čo nás zaujímajú i trápia... http://twitter.com/bobinkha Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáCestopisKinematografiaReportážeLekcie rozvojaGlobálne témySúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu