Možno je dobré začať rozbor negatívnou kritikou, pár výčitkami, aby potom ostal už len priestor na výčet toho pozitívneho. Po formálnej stránke ide o jednoduchý, akoby šablónovitý film pre televízny cyklus Fera Feniča, kde sa všetka pozornosť sústreďuje na obsah - príbeh hlavnej postavy. Čo je aj pravda. Vo zvukovovej a strihovej skladbe však vidieť a počuť pár nevhodných efektov, korešpondujúcich s televíznou tvorbou po roku 1989. Ozveny/echá v hlase na zvýraznenie desivej atmosféry, či prezreté spomalené zábery na ostnatý drôt a balkónové zábradlie, evokujúce stiesnenosť človeka vo väznici - by sa dnes už dali ponúknuť v menej násilnej a rovnako pôsobiacej podobe.
Poďme ale k deju dokumentárneho filmu. Hlavnou postavou filmu je česká väzenkyňa Máňa, ktorá vo svojich 24 rokoch vyzerá na 50 (s rozbitým sklom na okuliaroch, s vrchnými vypadanými zubmi, v beztvarom väzeňskom mundúre). Za svoj produktívny život si odpracovala prácou len pol roka, pritom už šesť rokov „sedí za príživu a krádeže". V šestnástich mala svoje prvé a zároveň posledné dieťa, o ktoré sa nestará (je zverené do opatery jej rodičov). V prostredí svojich rodičov sa necíti ako piate, ale rovno ako šieste koleso na voze. V detstve mala plány zdolať Mount Everest, no teraz je predčasná invalidná dôchodkyňa, závislá na magoráku (silnom kofeínovo-nikotínovom čaji), preleží celé dni v posteli a pokúsila sa niekoľkokrát o samovraždu. Na slobode v prostredí inteligentných ľudí sa cíti dobre, no napriek tomu skĺzne opäť ku kriminálnikom/čkam. To všetko preto, že sa jediný raz zamilovala, „pričuchla k mužovi, pričuchla k zlodejine" a už to šlo rýchlym spádom dolu kopcom.
Keď človek počas prepínania programov v televízii náhodou natrafí na tento dvadsaťminútový dokument, určite ho dopozerá. Téma snímky je totiž neopozeraná, atraktívna, dobre vybratá. Nejde o prvoplánové vykreslenie situácie v tomto štáte (Československu, neskôr Česku), nejde o porovnanie spoločenských pomerov vtedy a teraz (za komunizmu a v dnešnej demokratickej krajine), nejde o zobrazenie bezútešného života žien vo väzení. Lebo na základe príbehu jednej osoby, naviac tak mladej a excentrickej (s výraznými výkyvmi nálad) - to ani nie je možné. Ale náznaky sú evidentné.
Evidentné je aj to, že Máňa nie je hlúpa. Napriek svojim výkyvom nálad rozpráva rozumne a ucelene. Rada číta, snažila sa o nadviazanie kamarátstva a pomáhanie si vo väznici, hoci skutočnú priateľku nemá a uvedomuje si závisť medzi ženami za mrežami. Niekoľko jej názorov je pozoruhodných, platných všeobecne: „Plačom zostarneš; Modlitbou sa ti uľaví; Vo väzení stratíš všetok cit; naučíš sa klamať; už sa nedokážeš zaľúbiť" atď.
Jedno je isté. Napriek tomu, že nevieme veľa o jej rodinnom zázemí - nešlo asi o jednoduché nažívanie. Matka jej pri stretnutí fackou rozbije okuliare, otec je v nemocnici pre nepodarený pokus o sebevraždu. Máňa bola a je nešťastná. Aj keď strieda vo filme akoby len dve polohy - na prvom mieste extrovertný smiech na plné bezzubé ústa (keď predvádza na kameru väzenský mundúr alebo obľúbený tanec starej prostitútky), a potom introvertný plač, počas ktorého si zanedbanými rukami zakrýva svoje krásne tmavé oči. Máňa by ale nešťastnou byť v budúcnosti nemusela, keby nepokazila každú šancu o nápravu situácie, keby pevne uchopila pomocnú ruku.
Nedokonalá dcéra, družka, matka v jednom mladom živote je vlastnou vinou a vlastnými slovami zaradená medzi spodinu spoločnosti. Cíti sa ako kriminálnička, hajzeľ, srab v ženskom rode. Máňa síce veľa hovorí o pokusoch zmeniť sa, ale ďalej sa nesnaží. Akoby sa vopred odsúdila, dobrovoľne prijala svoju problémovosť - stotožnila sa s údelom byť celý život nešťastnou, zatracovanou a svoje konanie už tomu podriaďuje. Keď ju vidíme modliť sa za stolom modlitbu „Zdravas, Mária" v skrátenej verzii, pochopíme jej problém. Ona ku všetkému v živote pristupuje skratkou (skrátenou cestou), každý problém ju zlomí, vráti sa bez boja rezignovane do starých koľají - do väzenia. Chce si zarábať krádežou, lebo tým si zarobí viac, ako normálnou prácou. Chce ujsť za hranice, ukryť lup a užiť si ho. Naučí sa klamať, no nechá sa pri prvom strete s policajtom hneď zavrieť. Zbavuje sa zodpovednosti za svoju situáciu, zo všetkého zlého vo svojom živote obviňuje bývalý režim, komunistov.
Najdôležitejšie časti v tomto dokumente však nie sú precitlivené (miestami až hrané) pasáže smejúcej sa či plačúcej kriminálničky Máne, ale prístup filmového štábu. Nepôsobí odťažito, ale naopak - ľudsky, prirodzene, zžito. Počas rozhovorov za stolom drží hlavnú postavu za ruku práve Olina (spolurežisérka Sommerová) a pýta sa jej osobné až intímne otázky, pričom to celé nepôsobí neprirodzene. Špátovou kamerou zachytené každodenné situácie z väzenského života (umývanie si tváre, obliekanie sa, balenie cigariet, varenie čaju, jedenie oranžovej polievky z ešusu), prestrihávané čiernobielymi fotografiami detailov Máninej tváre, nepôsobia strojene.
Medzi výnimočné pasáže filmu určite patrí scéna, kde na prvý pohľad veselá a neškodná kriminálnička sedí na posteli a prinucuje zvukára, aby sa s ňou odfotografoval - premýšla nahlas o jeho sukničkárstve. V závere filmu Máňa naozaj objíma zvukára aj režisérku. Práve takéto rozpaky štábu dodávajú celému dokumentu väčšiu dávku autenticity, reálnosti, úprimnosti a výnimočnosti. Pre kameramana a režiséra Jana Špátu bola dokumentaristika okúsením trpkosti, ale aj šťastia pozorovaných ľudí, poznávaním ľudských radostí, no aj starostí. Máňa je toho dôstojným dôkazom...
