Tento text by mohol mať toľko stovák strán, ako knižne vydané denníky azda najdôležitejšej osobnosti šesťdesiatych rokov minulého storočia - predstaviteľa československej Novej vlny - Pavla Juráčka, ktorý zomrel krátko pred pádom režimu, čo mu neumožnil slobodne tvoriť a žiť. Ale aby sa to celé neminulo účinku, budem omnoho stručnejšia.
Najprv sa priznám, že som film „Kľúč k určovaniu trpaslíkov“ (a je jedno, či ho väčšinovo priradíme k hranému či dokumentárnemu) doteraz nevidela. A keby som nevedela vopred, že ho natočil Martin Šulík v roku 2002, podľa atmosféry a všetkých výrazových prostriedkov by som bezpochyby tipovala rok výroby na prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Tak verná je pomalá čiernobiela kamera Martina Štrbu a zámer režiséra Šulíka - sprítomniť obdobie normalizacie, hustnúcu prepolitizovanú náladu na všetkých frontoch: prostredníctvom rodinných fotografií rodiny Juráčkovcov, archívnych záberov z Barandovského štúdia, záberov na dobové električky v centre Prahy za dňa či smutné svetelné tabule na pražských obchodoch a baroch v noci. Kde bolo potrebné sprítomniť vzťah Pavla Juráčka s dcérou Juditou či manželkou Verou alebo neskoršou partnerkou Hankou - tam nastúpila dokonalá a dôveryhodná rekonštrukcia. V úlohe Pavla Juráčka sa predstavil jeho syn Marek. Pozeráte sa na hru dcéry s otcom na brehu Vltavy, či ozdobovanie vianočného stromčeka, stavanie domčeka z karát a cítite sa plným vedomím v bývalom režime, plnom príkazov a zákazov, nezmyselností a zbytočností. Tam skrátka tvorivý duch tvoriť nemohol, slobodný človek neexistoval, nebol pochopený, dokonca za svoju výnimočnosť/protiprúdovosť bol odsudzovaný. Takže opäť sa priznávam: tak, ako som cítila tvorivú neistotu, nepochopenie, neužitočnosť, riziko predčasného vyhorenia počas sledovania „Kristových rokov" Jura Jakubiska, podobne ma zasiahol aj tento film „Kľúč k určovaniu trpaslíkov" Martina Šulíka. Lenže v tomto dokumente nejde len o osobnú tragédiu jedného umelca (ktorý netúži byť umelcom vo vtedajšej krajine, dokáže tvoriť najviac do tridsaťpäťky). Juráčkove denníkové zápisky dokonale trefne dešifrujú vtedajšiu situáciu: „žijeme karikatúru života"; „vymysleli sme si obraz sveta v sebe, aby sme mu porozumeli a zvykli si naň"; „zle chápeme demokraciu - rozpad spoločnosti zvnútra"...
Snímka má tri tragické roviny, zlúčené a vypovedané cez postavu obetného baránka, ktorého síce rovesníci/kolegovia tajne obdivujú ako frajera, no verejne sa zaň nik nepostaví. Preto po kádrových posudkoch a zamestnaneckých previerkach, odporúčaniach komunistickej strany ako jediný musí odísť zo zamestnania. Prvou tragédiou je rozpad Juráčkovho manželstva (nevera manželky Very a únos ich dcéry Judity do NDR), druhou je zánik filmovej tvorby na Barandove (nástup režimom ovládaných tvorcov na scénu, previerky scenárov aj pracovníkov, a prepúšťanie), treťou je smutný chod Československa ako krajiny - vplyv normalizácie na každodenný život občanov/ok. Rodinný život, pracovný i ten celonárodný máme vďaka podrobným denníkovým záznamom Juráčka z rokov 1964 až 1973 prerozprávaný v tejto emocionálne-nabitej snímke.
Sledujeme Juráčka, ako sa mu striedavo darí aj nedarí písať scenár o Guliverovi. Ako z neho dcéra robí človeka, a pre ňu je ochotný tento scenár aj zničiť. Prežívame spolu s ním dokončenie filmu „Prípad pre začínajúceho kata"- splnený dlhoročný sen. No v zápätí vidíme príchod tankov varšavských vojsk na územie Prahy a stratu dcéry, teda katastrofu celospoločenskú i osobnú. Z hlasu rozprávača, teda z myšlienok stvoriteľa Gulivera, cítime únavu a náznaky pomyslenia na samovraždu. Stiesnenú atmosféru dotvárajú čiernobiele obrazy, ilustrujúce bezútešné monológy hlavnej postavy, a predovšetkým komponovaná klavírna hudba. Tá náladou síce kopíruje občasné radostné chvíle z Juráčkovho života v obraze, no viac vystupuje do popredia práve v smutných obdobiach tejto osobnosti (Vianoce bez dcéry, nútený odchod zo zamestnania, dokončovanie filmu s budhistickou pokorou, mesiace tvorivej krízy atď.).
Dokument sa končí zmienkou o tom, ako dosadený pracovník Barandova - akýsi režimu poplatný Toman nakrútil na príkaz zhora strihový film zo štrnástich konkrétnych „nevyhovujúcich" filmov - o mladých predstaviteľoch československej Novej vlny. Rozprávač tlmočí divákovi/čke ironickú poznámku z Juráčkovho zápisu, že v spomínanom filme je, samozrejme, pre výstrahu citovaný aj jeho film o Guliverovi „Prípad pre začínajúceho kata". Vraj ide o rozšafný - na klapky početný a štátne financie náročný film. Na zjazde KSČ bol film zle ohodnotený, no v kinách mal dlho vysokú návštevnosť, a až neskôr bol pre nesúlad s ideológiou strany zakázaný. Juráček sa zmieňuje úsmevne aj o tom, že natočiť film o skupine tridsaťročných tvorcov - to tu ešte nebolo. Spytuje sa sám seba, či strane raz za túto námahu bude vďačný. Paradoxne, my sme týmto komunistickým pohlavárom vďační za „zmapovanie" dôležitej etapy a generácie československého filmu... Škoda, že sa tohto obratu nedožili aj všetci zmieňovaní protagonisti. Predovšetkým Pavel Juráček, ktorý si svoju satisfakciu a rehabilitáciu už prežiť nestihol.
