Metóda snímania tohto filmu bola jednoduchá, technicky a najmä finančne dosť náročná, no fotogenická a vizuálne fungujúca – nádherné farebné, až geometrické obrazce z poriadnej výšky, zachytené v rôznych, doteraz nie celkom prebádaných kútoch našej planéty. Sprvu veselé zábery: putujúce stáda bizónov, plávajúca rodinka ľadových medveďov, obrábané úrodné obilné polia, plné siete rýb v loďkách domorodého obyvateľstva; neskôr aj smutné zábery: topiace sa ľadovce, vysychajúce korytá veľtokov, či ubúdajúce dažďové pralesy. Autor snímky Yann Arthus-Bertrand na úvod aj záver v titulkoch ďakuje osemdesiatim ôsmim tisícom ľudom zo skupiny PPR, ktorí výrobu tohto filmu finančne podporili. Dielo je už rok dostupné k pozretiu aj na internete.
Obraz dôsledne korešponduje s komentárom. Hovorené slovo počas celých dvoch hodín takmer neutícha, čiže žiadna ďalšia melancholická pastva pre oči typu Baraka s hudbou Dead Can Dance sa nekoná. V každej jazykovej mutácii komentár načítala nejaká známa osobnosť. Spoločnosť SPI international si za rozprávača pre české a slovenské publikum vybrala známeho umelca Zdeňka Svěráka. Výrazný názorový vodca však pri čítaní tohto textu nemohol použiť ani štipku zo svojho cimrmanovského humoru. Po pár minútach si naše ucho zvyklo na rozvážnu „rozmluvu“ s našim vedomím a svedomím. A sledovalo pozorne informácie, dávkované autorom filmu Domov.
Alarmujúce štatistiky
Na úvod sa dozvedáme fakty o tom, ako si Homo Sapiens (človek rozumný) za tisíce rokov podmanil to, čo nám Matka Zem nachystala za viac ako štyri miliardy svojej existencie. Ako sa napriek svojej zraniteľnosti udržal vo všetkých prostrediach, čo žiaden iný druh doteraz nedokázal. Ako si ľudia začali stavať mestá – na obranu (ktovie, pred kým a čím). Ako sebaisto menili tvar a tvár niečoho, čo tu v rovnováhe fungovalo odnepamäti. Jedna a pol miliardy ľudí sa živí rukami, teda manuálnou prácou, a deti sú vlastne majetkom rodičov (ide predsa o ďalšie pracovité ruky naviac).
Postupom času sa manuálna práca pretvára na čosi organizované, už nejde len o zháňanie obživy pre rodinu. Z človeka sa stáva vymieňač dopestovaného/dochovaného tovaru, neskôr poľnohospodár. „Tovar mení majiteľa/ku, rovnako ako idey“, zaznie vo filme. No na scéne sa objavuje uhlie, plyn a predovšetkým ropa = čierne zlato. Ľudia sa zbavujú okov času. Odmietame uveriť, že raz sa nám ropa, tento nevídaný luxus, minie. Čas sa skutočne meria podľa pohybu/zvuku „metronómov“ v podobe ťažobných strojov.
V polovici filmu zaznie z úst rozprávača holá veta: „Do konca tohto storočia sa vyčerpajú na svete nerastné suroviny.“ No stroje naďalej rabujú kusy hviezd, ktoré boli pochované v Zemi pri jej zrode. Rozmanitosť ustupuje na úkor štandardizácie. Ľudia majú v hlavách univerzálny sen – mať rodinný dom a auto. K tomu potrebujú energiu, veľa energie. Snímka nám prostredníctvom leteckých záberov ponúka pohľad na svetovú zvláštnosť – Dubaj, ktorý oslnil svet plytvaním. Je málo miest na zemi, ktoré by boli tak vzdialené od prírody, a zároveň tak od nej závislé, ako práve Dubaj. Napriek tomu stále priťahuje svetové peniaze.
Režisér Yann Arthus-Bertrand ponúka diváckej obci veľa smutných štatistík a znepokojujúcich zábrov ako príkladov narušenia stability v prírode. Paradoxom napríklad je, že polovica chudoby žije práve v krajinách s nerastným bohatstvom (celý africký kontinent je toho dôkazom). Pritom polovica celého svetového bohatstva sa nachádza v rukách len dvoch percent populácie. Film prezentuje konkrétne negatívne príklady – osudy krajín, ktoré trpia hladom, nedostatkom vody a úrodnej pôdy, sú zmietané občianskymi vojnami aj chorobami (Haiti, Veľkonočné ostrovy, Nigéria). Na jednej strane počujeme o miestach bez dostatku vody, ako: India, Izrael, či Palm Springs a Las Vegas v USA (vystavaných na púšti). Na strane druhej vieme o nezničených regiónoch (a možnostiach), kde je dostatok vody (napríklad mokrade) – ktoré si ale sami ničíme, nezodpovedne odstraňujeme. Čísla nepustia: do pätnásť rokov budú dve miliardy trpieť nedostatkom vody!
Na pesimizmus je neskoro
Ďalší alarmujúci príklad z Bornea. Do desať rokov bude úplne odlesnený tamojší dažďový prales, nahrádzaný monokultúrami palmy olejnej (dôležitej pre kozmetický priemysel, aj ako alternatívne palivo) a eukalyptov (dôležitých pre výrobu papiera).
Ekosystém nepozná štátne hranice. Ak sa kdesi naruší rovnováha, pocítime to všetci. Keď nás donedávna nezaujímalo, že kdesi v Grónsku sa topí ľadovec, a tým sa na opačnej strane zemegule sústavne zvyšuje hladina mora – mali by sme začať uvažovať nad príčinami. A vlastným pričinením ku globálnemu otepľovaniu, klimatickým zmenám a produkcii uhlíka do ovzdušia. Máme tak desať rokov na zmenu, viac nie!
Pozitívny prístup k prírode zo strany ľudí by mal byť pravidlom, nie výnimkou! „Férový obchod“, či „zodpovedná spotreba“ či môžu znieť ako opočúvané frázy. Ale to je jediná možná cesta. Na pesimizmus je neskoro. Existujú aj pozitívne príklady z rôznych krajín, kde sa veci dejú (smerom k lepšiemu) a domov ostáva domovom: Lesoto, Katar, Kostarika, Dánsko. Treba investovať do vzdelania domáceho obyvateľstva (neživiť v nich strach a nezavádzať ich), netreba drancovať prírodu za každú cenu. No najmä treba sa viac venovať využitiu toho, čo je ozaj nevyčerpateľné! Veď vietor fúka všade a slnko svieti všetkým. Práve ona žeravá guľa je univerzálnym zdrojom energie – stačí len „dvihnúť hlavu, pozerať sa hore a nevŕtať sa v zemi,“ znie jeden zo záverečných, pozitívne myslených odkazov od autora filmu Domov smerom k publiku. Hoci je väčšina citovaných štatistík odstrašujúca, po dopozeraní snímky nie sme zdeptaní, skôr nakopnutí niečo zmeniť – aspoň vo svojom okolí. Na pesimizmus je ozaj prineskoro. Všetko je len o nás a na nás…
