Hneď, ako sa pustíte do sledovania Banksyho filmu, začnete sa automaticky pýtať (a rozuzlenie sa neobjaví, skôr zauzlenie): aká je/bola história street-artu? (zaznamenanie toho typu umenia, ktorý je dnes na chodníku či stene, no zajtra tam už byť nemusí); kto je Banksy (a prečo skrýva svoju identitu? Nefunguje pod touto, dnes už obchodnou a dobre predávanou značkou, viac umelcov?); aký je vzťah medzi Misterom BrainWashom a Banksym (ako sa s týmto, povedzme, alter egom funguje?)?; čo sa dnes považuje za umenie a čo už nie?; nakoľko ovplyvňujú tvorbu a slávu umelca ako Banksyho médiá (a marketing)?; nakoľko sme ochotní pristúpiť na Banksyho hru a baviť sa na ponúkanej mystifikácii?
Prečo je Banksy slávny?
Väčšina postáv v tomto filme je reálna (konkrétni street-artisti v Británii, Francii a USA naozaj existujú a tvoria), a majú archívy s páskami, kde sa nachádzajú unikátne záznamy z ich nočných výjazdov a výlepov. Francúz Thierry (neskôr Mister BrainWash) je azda jediná vymyslená postava. Aj keď vlastne ide o Banksyho alter ego. Veď aj on sa v súčasnosti musí vysporiadavať so svojím vlastným osudom. Možno hľadal odpoveď na otázku, prečo je práve on slávny - čo je toho príčinou.
V prvom rade je to film o street-arte, v druhom rade je to film o spoločnosti (a o nás ako príjemcoch a konzumentoch - nielen umenia, ale akýchkoľvek typov masmediálnych produktov). Tvorca filmu chcel, či musel otvoriť diskusiu a otvorene sa spýtať - čo je to vlastne umenie, a kto sa môže nazývať umelcom (a či je to vôbec dôležité). Je to neustála otázka, no v novom kontexte. Treba totiž poznamenať, že sa bezpochyby zmenila povaha a prístup ľudí k street artu - keď sa z ulíc dostal do galérií a aukčných siení.
Film je spojením reálnych dokumentárnych alebo dokumentačných záznamov, a zároveň je kombinovaný s fikciou. Automaticky v nás opakuje otázku (veď celá Banksyho snímka je plná otázok) - čo teda predstavuje film. Realitu? Nakoľko film zastupuje realitu? Odpoveď môže byť takáto: divák sa rozhodne. Buď si adresát mávne rukou, a povie - že všetko bolo vymyslené, alebo ho vytrheneme zo stereotypu a zistíme - že on dokáže rozoznať - čo konkrétne bolo zmanipulované a fikčne upravené, dotvorené, a čo sa zakladá na realite.
U hraného filmu si automaticky uvedomíme, že ide o fikciu a nemusíme sa báť o následky (či Thierryho zatknú, ako dopadne jeho megalomanská výstava atď.). V rámci dokumentárneho filmu je identifikácia s hlavnou postavou a príbehovosťou pridanou hodnotou pre divácku obec. Ak tomu pridáme aristotelovské zápletky (zlomená noha, naháňačka v Disneylande), elementy hraného filmu - priláka to väčšie publikum do kinosály (aj do letného kina) či pred televízor. Ide o falzifikáciu reality, lebo sa vo filme pracuje s upravenými reálnymi záznamami tak, aby zapadli do príbehu. Paradoxne ten svet divácky je v súčasnosti ochotný tolerovať takúto falzifikáciu, lebo sa s ňou denne stretáva na každom kroku - médiá sú plné úprav, strihov a retuší; bulvár chŕli vymyslené články o pseudocelebritách. Nik sa nepohoršuje nad tým, že film, čo sa vydáva za dokument, je z polovice podvrh.
Pristúpiť na hru s režisérom
Zaujať divácku obec je najjednoduchšie, keď vytvoríte príbeh a reálnu postavu, s ktorou sa dá stotožniť (klasický filmársky trik, resp. pravidlo aj v spravodajstve či publicistike). Prirodzene totiž zemotívnieme, keď sa dozvedáme, čo je príčinou neustáleho filmovania a dostávania sa bližšie k ľuďom u hlavnej postavy filmu „Exit Through The Gift Shop" - Thierryho (smrť jeho matky v útlom veku). Automaticky potom chápeme a schvaľujeme jeho pohnútku.
Takýmto filmom sa hovorí ,,mockumentary", keď sa autor (zväčša i hlavná postava) hrá hru s diváckou obcou a objektivita rozprávania nie je dôležitá - interpretácia je nejednoznačná, no stierajú sa zreteľne hranice medzi hraným a dokumentárnym filmom. V rámci tohto žánru Michael Moore zďaleka nebol prvý. V istom zmysle mi Banksyho film pripomenul iný film (Český sen) - v rovine umenia ako konzumného produktu. Keď vidíme celebrity, čakania v radoch, všetok ten hype okolo „udalosti roka" (noviny s titulkou, rozhovory s hviezdou)... Tu sa človek bez minulosti stáva zo dňa na deň hviezda - keďže svoje „umenie" prezentuje v takom priestore a takom rozmere, aký si ani kolektívna výstava nedovolí. Prekvapuje nás, že ľudia sú ochotní si nechať vymyť mozog a ísť podporiť i kúpiť čosi podobne rýchlokvasené?
Otázky sa vzďalujú od filmu a prenášajú sa do našich hláv. Umenie, ktoré bolo predstavené vo filme, bolo čistou recykláciou. Ľudia si ju boli ochotní kúpiť, lebo všetko sa deje v rámci recyklácie - nič nie je naozaj nové (všetci sme pristúpili na hru a sila médií nás vo výbere ovplyvnila)...
