Počas prvých týždňov v Keni som sa prichytila pri tom, ako nesprávne reagujem na fenomén „všade-dojčenia" - najmä na verejných miestach, v inštitúciách. Dva dni po sebe som totiž v banke zažila čosi, čo som doteraz v SR nevidela. Kenská matka, zakrútená do tradičných šatiek a plachiet, stojí v dlhom rade pred peňažnou priehradkou a asi 5 cm odo mňa si odrazu prekrúti živý batoh s mrčiacim dieťaťom dopredu na hrudník, vytiahne prsník spod odevu a spokojne niekoľko minút dojčí. Nikoho táto udalosť nevzrušuje, neruší, nikto na matku nezazerá.
Uvedomujem si, že pre nich je to tá najprirodzenejšia vec - kŕmiť dieťa materským mliekom, a že to vlastne asi ja mám v sebe problém - keď sa nad tým pozastavujem. Obnažený prsník lokálnej dojčiacej matky na každom rohu teda nie je v tejto pobrežnej časti pre nikoho nič nezvyčajné, či neslušné. Horšie by určite bolo, keby som do tej banky vstúpila ja - v tričku bez rukávov alebo v sukni nad kolená. To by v tejto moslimskej časti Kene problém byť mohol...
Detská úmrtnosť v Keni a na Slovensku
Pravdepodobnosť úmrtia detí do piatich rokov života na 1 000 živonarodených je v Keni 84 (pričom na Slovensku asi 7). V rámci Subsaharskej Afriky (a teda i Kene) je práve ťažká podvýživa hlavnou príčinou chorobnosti a úmrtnosti malých detí.
Až 1,8 milióna kenských detí spadá do kategórie chronicky podvyživených, pričom príčinu možno hľadať vo vysokých cenách potravín, ale aj v slabých stravovacích návykoch. Treba poukázať na prepojenie niektorých rizikových faktorov, predovšetkým nevzdelanosti, resp. nízkej úrovne vzdelania u matiek a napríklad veľkosti rodiny, ale i nezamestnanosti v regióne, chudoby a nedostatočných zdravotníckych služieb.
Exkluzívne dojčenie bez prikrmovania počas prvých 6 mesiacov od narodenia môže zabrániť 13 % detských úmrtiam do piateho roku života detí. Preto absolútne schvaľujem, keď lokálne ženy dodržiavajú pravidlá, ktoré im do hláv vštepujú naši komunitní zdravotnícki pracovníci/pracovníčky a nehanbia sa dojčiť kdekoľvek a kedykoľvek. Nie všetky to však robia.
Povery zasahujú aj do dojčenia matiek
Vďaka výjazdom do rozmanitého terénu v rámci kwalského regiónu a interakcii s ľuďmi, ktorí sú súčasťou multikultúrnej masy so svojimi kmeňovými pravidlami a náboženskými rituálmi, možno zažiť množstvo neočakávaných situácií. V súvislosti s dojčením a starostlivosťou o novonarodené deti môžu povery a mýty negatívne ovplyvniť zdravie dieťaťa i samotnej matky.
Občas sa objaví extrémny prípad, keď žena počas tehotenstva odmieta dojčiť svoje ďalšie maloleté deti (lebo jej to zakazujú tradície); alebo počas nachladenia nemôže žena dojčiť (a vlastne už ani potom), lebo mlieko je pokazené; alebo sa vitamínovým prípravkom či antibiotikami (určenými pre konkrétne dieťa v anti-malnutričnom programe) snaží kŕmiť dobytok a chrániť tak jediný zdroj obživy pre celú rodinu.
Proti zakoreneným tradíciám a rituálnym praktikám, fungujúcim stáročia v krajine, ktorá sa skladá zo 46 kmeňov, sa niekedy naozaj nedá zakročiť. A to už nehovoríme o príkazoch, resp. zákazoch najrôznejších náboženstiev a siekt, ktoré ovplyvňujú životy detí a samotných matiek v Keni. Som si istá, že rôzne povery v súvislosti s ne-dojčením a starostlivosťou o dieťa fungujú aj v civilizovanom Slovensku...
Potreba komunitných pracovníkov a vzdelávania matiek
Celková plodnosť v Keni je 5 živo-narodených detí na jednu ženu. Napriek tomu, že sa veľa hovorí a edukuje v oblasti plánovaného rodičovstva, neplánované tehotenstvá sú stále bežné. Vzdelanie žien veľmi úzko súvisí s ich pôrodnosťou - častejšie rodia ženy, ktoré nemajú vzdelanie.
Vzdelanosť rodičov (a najmä matky) je kľúčová v rámci výchovy a zabezpečovania stravy i zdravia dieťaťa. Dievčatá a ženy získavajú podstatne menej vzdelania ako chlapci, muži. Bez vzdelania v súčasnej Keni ostáva stále 19 % žien a 13 % mužov. Preto každý rozvojový projekt, ktorý je v krajine s nízkymi príjmami realizovaný, by okrem poskytnutia sociálnej či zdravotnej starostlivosti mal v sebe zahŕňať aj vzdelávanie a budovanie kapacít v samotnej komunite, medzi domácimi.
Práca komunitných zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok v regióne Kwale, kde Trnavská univerzita koordinuje svoje sociálno-zdravotnícke projekty, má dôležité opodstatnenie. Okrem skríningu detí z celého dištriktu majú na starosti pravidelný monitoring detí, zaradených do anti-malnutričného programu podľa stupňa podvýživy (meranie výšky, váhy dieťaťa, a ďalších indikátorov, napríklad MUAC - merania svalovej hmoty podľa obvodu paže). Ďalej individuálne konzultujú komplikácie s klientkami a vedú prednášky pre celé skupiny matiek - na tému správneho dojčenia, postupného prikrmovania, zdravej výživy, prípravy stravy, pridávania mikronutrientov do potravy, potrebnej hygieny atď.. Takisto rozdeľujú podľa typu podvýživy výživové doplnky...
Práve takíto komuniťáci/komuniťáčky - vyškolení ľudia (vopred dôsledne vybraní spomedzi členov vlastnej komunity) sú v strede komunikácie medzi donorskou organizáciou kdesi z EÚ, ktorá chce pomáhať, odovzdávať „know-how", a samotnými príjimateľmi tejto pomoci, resp. spolupráce vo východnej Afrike. Komuniťáci/komuniťáčky sú presne to ohnivko v reťazci rozvojovej spolupráce, vďaka ktorému bude nastavená udržateľnosť projektu. A to si každá mimovládka aj univerzita, pôsobiaca v krajine s nízkymi príjmami želá.
