Takmer všade v Rumunsku sa bezproblémovo dohovoríte po anglicky. Výhoda Rumunov/iek je, že sú talentovaní na jazyky. Na svoj latinský základ ľahko za pár mesiacov naviažu franinu, španinu aj taliančinu, väčšina hovorí naozaj výborne po anglicky.
Nevýhodou je, že hoci žijú v nádhernej krajine (ešte nie celkom zdevastovanej, čo sa týka prírody) a sú už v Európskej únii, bude trvať desaťročia, kým sa ozdraví štátna správa a vymizne korupcia. Človek, čo sa živí poctivou prácou (povedzme univerzitný pedagóg), zarába akolo 400 eúr mesačne. Z toho sa nedá vyžiť. Preto napríklad lekársku pomoc domáci vyhľadávajú iba v akútnych prípadoch, keď je zväčša už neskoro. Na druhej strane také dvadsaťročné rozmaznané dievčisko, voziace sa na najnovšom poršáčiku, musí byť stopercentne dcéra alebo vnučka nejakého bývalého komunistického pohlavára. „Aceasta este situatie.“ Taká je situácia, a hotovo…
Čítala som niekoľko reportáží od autorov/iek mimo Rumunska, ako opisovali krutý život bezdomoveckých detí, čo fetujú lepidlo a spia priamo v staniciach metra. Priznám sa, že za pol roka dennodenného cestovania metrom aj busmi, som nič podobné nevidela. Samozrejme, žobrákov/čky, potulných cigánčat som videla dostatok, no tí sa zdržovali skôr nad zemou, ako pod zemou. Pred gréckokatolíckymi kostolmi a na obchodných uliciach (napríklad na Piata Romana či Universitate), plných turistov/iek zo Západu. Rumuni/ky sú veľmi hákliví na rómsku otázku – hnevá ich, že európske médiá Rómov/ky a Rumunov/ky nerozlišujú, a hádžu všetkých do jedného vreca. Akoby boli všetci rovnakí, všetci zlí: len kradli a brali sociálne dávky...
Kritika metropoly
Nepochybujem, že v iných oblastiach Rumunska (napríklad v Banáte, Sedmohradsku, Transylvánii, či pri delte Dunaja) môže byť rovnako príjemne v každom ročnom období. No v hlavnom meste je to v lete naozaj na nevydržanie. V lete v 40-stupňových horúčavách cestovať niekam busom prudko neodporúčam. Hrozí udusenie a zbláznenie sa zároveň. Cestovné lístky sú ale lákavo lacné: jedna cesta mestom vás vyjde na 1,3 lei, čiže okolo 0,3 eura (desať korún slovenských). Odporúčam lístky poctivo nakupovať (v takých plechových búdkach blízko zastávok), lebo revízori/ky chodia veľmi často a hlavne nenápadne. Vyzerajú totiž ako ”normálni” ľudia, akurát nosia biele blúzky a košele (na rozdiel od bratislavských revízorov).
O nespočetnom množstve pamiatok sa dočítate v každom papierovom sprievodcovi Bukurešťou – rozhodne je veľa dôvodov, prečo toto hlavné mesto navštíviť. Zatiaľ som neprišla na to, pre koho sú otvorené tie desiatky sterilných butikov s tortovými svadobnými šatami v tom – asi na veky vekov rozkopanom centre mesta, ktoré však rozhodne netreba nazývať najškaredším miestom z európskych metropol. So suvenírmi je to ťažké, pohľadné magnetky a najmä pohľadnice Bukurešti nájdete len s ťažkosťami.
Samostatnou kapitolou historiek o Bukurešti sú túlavé psy. Podľa oficiálnych štatistík je na programe sedem uhrzynutí psom denne. Sú všade, motkajú sa vo svorkách, sú hladné a špinavé. No nie je to ich vina, že sú v uliciach a je ich toľko. Túto ťažko kontrolovateľnú situáciu má (okrem všeličoho iného a ukrutnejšieho) na svedomí bývalý komunistický diktátor Nicolae Ceausescu, ktorý dal vysťahovať a zbúrať rodinné domy v centre, a ľudí (samozrejme, bez domácich miláčikov) dal presunúť do panelákov. Psy teda ostali na ulici dodnes.
Rumunská tradícia
Rumuni/ky napríklad nešetria vodou – na každom sídlisku a v každom upravenom zelenom parku majú minimálne jednu fungujúcu fontánu. Všade stánky s čerstvými rezanými kvetmi! A medzi panelákmi vás okrem zaparkovaných áut a vrakov áut prekvapia nové, vzorne udržiavané detské ihriská (dokonca väčšinou bez prítomnosti túlavých psov). Keby radšej financie a energiu investovali do infraštruktúry a vybudovania optickej siete, lebo niektoré stožiare sa pod ťarchou desiatok elektrických káblov nebezpečne prehýbajú na všetky strany.
Ľudia v Rumunsku si ale toľko nezávidia, ako u nás. Hoci sú k cudzincom/kám nedôverčiví a podozrievaví, vo svojej podstate sú dobrí. Skúšaní životom, no najmä zmierení s osudom. Tak to Boh zariadil (s každým má svoj zámer), netreba sa mu priečiť. Viera je v rumunskom obyvateľstve (nielen u starých ľudí) na prvom mieste. Stačí raz zažiť ich veľkolepé veľkonočné oslavy a rituály. A potom sa už netreba čudovať ani neustálemu trojitému prežehnávaniu, lebo za každým rohom sa nachádza nejaký ten kostol, svätostánok.
Rumunská mládež (najmä nagélovaní fešáci v mokasínach a ružových rozorvaných košeliach) holdujú hudobnému žánru manele. V Srbsku sa takémuto žánru hovorí Turbo Folk. Je to také zrýchlené dychovkové disko so srdcervúcim vokálom. Samozrejme, nájdu sa tu aj kvalitné kúsky world-music. Mimoriadne som si obľúbila velikú Ženu – Rumunku, žijúcu v Nemecku, ktorá publiku nakladá riadne soulovo-RnB hity, podmáznuté balkánskymi dychovými nástrojmi (ako inak) a podčiarknuté veselými klipmi. Miss Platnum sa nehanbí spievať o mercedesoch, peniazoch a svojej chuti do jedla či nadváhe.
Generalizovať v prípade tak rozmanitej krajiny, akou je Rumunsko, je neľahké, a možno aj zbytočné. Všetky druhy umenia majú aj tu svojich pozitívnych i negatívnych reprezentantov/ky. A hoci sa aj rumunská literatúra bezpochyby nejak vyvíja, vo výkladoch kníhkupectiev vidieť stále len obálky kníh s príbehmi upírov a vlkodlakov. Ale nerýpme do miestnych (možno na príbehu grófa Draculu predsa len niečo bude)...
