Mombasa je veľmi zvláštne prístavné mesto, kde sa miešajú sklobetónové modernistické budovy s tradičnou moslimskou architektúrou; kde raz do mesiaca objavia kontajner s pašovanou slonovinou; alebo kde pre obrovský hluk nepočujete ani vlastné slovo. A kde si len ťažko zvykáte na neúprosný chaos na kruhových objazdoch, hoci by ste čakali, že podľa tradičného kenského pokriku „Hakuna Matata! Pole, Pole!" by všetko malo ísť pomaly, s úsmevom na perách a s pokojom v srdci. Nie veru, pri šoférovaní to neplatí. Keď sú naviac cesty v meste obsypané smeťami (dvakrát ako zvyčajne - napríklad pre štrajk smetiarov) - je prejazd mestom priam zdraviu-nebezpečný. Takýto adrenalín by som nepriala ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi.
A predsa sa v Mombase objavia aj pokojné zelené oblasti, kde nepočuť ruch diaľnice či kakofóniu z neďalekého lokálneho trhu či nákupného ultiplexu. Miesta, ktoré vznikli ako nápad jednotlivca, a kde sa cítite prirodzene dobre.
Projekty Keňanov pre samotných Keňanov
Predĺžené víkendy som si v Keni nijak zvlášť neužívala - som tu predsa ako terénna pracovníčka, nie ako turistka. Zväčša sme teda piatky i soboty s kolegami trávili na dome - písaním reportov, kontrolou účtovníctva, plánovaním výdavkov a výjazdov na ďalší týždeň v rámci nášho slovensko-kenského rozvojového projektu v regióne Kwale. Keď je vám práca koníčkom a veľkou výzvou - dni plynú akosi rýchlejšie a príjemnejšie, naviac ich striktne nedelíte na pracovné a voľné.
V prvý júlový víkend som si však povedala, že keď už toľko času trávime v okolí Mombasy a obiehame pobrežný terén kvôli koordinácii, zásobovaniu a vzdelávaniu komunitných zdravotníckych pracovníkov/pracovníčok v našich nutričných centrách - popozerám sa po úspešných (najmä komunitných) projektoch v okolí. Zaujímali ma primárne také, ktoré neplatí Európska únia či svetové rozvojové agentúry, ale ktoré majú na starosti samotní kenskí ľudia (jednotlivci či zodpovedné firmy). Pár som ich našťastie našla a minimálne jeden stojí za zmienku: teraz hneď.
Žirafy medzi pneumatikami v Haller Parku
To, že veľká časť pobrežia Kene bola ešte pred pár storočiami pokrytá lesmi s vysokou hodnotou biodiverzity, je fakt. Výrubu a odlesňovaniu sa ani táto časť východoafrickej krajiny nevyhla. Prekvitanie stavebníctva, ťažkého priemyslu či lodnej dopravy zanechal po sebe spúšť aj v Mombase a jej okolí. Nie však vždy musí skončiť vyťažený lom ako neplodná jamisko, zaliata smeťami či vodou. Stačí jeden osvietený človek v manažmente konkrétneho podniku, jeden zamestnanec s dobrým nápadom (resp. rovno plánom) a namiesto zdevastovaného bagroviska sa môže na mape mesta objaviť unikátny park so vzácnymi druhmi fauny i flóry.
Dr. René Haller bol presne takýmto človekom na správom mieste v správny čas. V roku 1959 ho spoločnosť, ťažiaca vápenec, mramor a vyrábajúca cement: Bamburi Cement Company zamestnala, aby sa venoval produkcii stravy pre zamestnancov tohto podniku. V roku 1970 Haller presvedčil vedenie cementárky, že sa pokúsi zrevitalizovať vyťažené lomy pozdĺž mombaského pobrežia. Bol to odvážny experiment, neľahká a najmä pridrahá úloha, ktorej výsledky nemožno vidieť okamžite. No už po desiatich rokoch bolo vidieť a cítiť zmenu vďaka tomuto rehabilitačného procesu - výsadbe tisícok stromov, zalesneniu neúrodných plôch, tvorbe rybníkov a náučných chodníkov.
Určite viac, ako obyčajná umelo-vytvorená ZOO
Momentálne možno obdivovať v areále parku (ktorý by som nenazývala obyčajnou mestskou ZOO, ale skôr unikátnym projektom firmy, ktorej zaležalo na tom, aké životné prostredie po svojom agresívnom zásahu do prírody zanechá) zaujímavý bio-filtračný systém, botanickú záhradu, rybiu mikro-farmu, oddelenie plazov (so 16 druhmi hadov), krokodíliu jednotku, útočisko pre kenskú divokú zver: hrochy, byvoly, ale i raritné antilopy či vodné vtáctvo. A, samozrejme, neprehliadnuteľné majestátne žirafy - ktoré sa podľa miesta ich častého výskytu asi najlepšie cítia obkolesené tisíckami odložených pneumatík a radi o potravu bojujú počas oficiálneho kŕmenia s desiatkami dotieravých opíc (kočkodanov zelených).
Haller park je momentálne obľúbeným zeleným miestom nielen pre obyvateľstvo Mombasy, ale aj pre turistov/turistky. Priestor bol pre širokú verejnosť otvorený v roku 1984 a každý rok ho navštívia desať-tisíce ľudí z celého sveta. Tento jedinečný umelo-vytvorený park je súčasťou projektu LES (Lafarge Eco-System), ktorý si kladie za úlohu udržateľné využívanie oblasti Bamburi, revitalizáciu vyťažených lomov, ako aj podporu lokálnej komunity (cez zvyšovanie ich príjmv - prostredníctvom bio-palivového projektu, či modelového lokálneho farmárčenia).
Pozitívne i negatívne historky
K tomuto miestu sa viaže kopec pozitívnych historiek. Napríklad sem previezli hrocha, ktorého objavili a zachránili na pláži Malindi po cunami v roku 2004. Nešlo by o nič zvláštne, keby si ho však pod svoj ochranný pancier nevzala 130-ročná korytnačka Mzee. Stala sa jeho náhradnou matkou (podľa slov lokálneho sprievodcu: korytnačky si často adoptujú iné druhy zvierat, keď po nútenom presune z miesta na nové miesto už nedokážu mať svoje potomstvo). O tomto konkrétnom prazvláštnom vzťahu korytnačky a hrocha sa v médiách popísalo statočne veľa.
A negatívna historka? Ľudská hlúposť a nerešpektovanie pravidiel v parku, ako aj život ostatných živých druhov okolo nás!
Predčasne som sa čudovala pri vstupe do Haller parku, prečo je tam obrovský nápis „Do not sit on the tortoises!" Hneď ako hlúčiky návštevníkov/návštevníčok (prekvapivo domácich ľudí) objavili pokojne sa pasúcu obrovskú korytnačku - každý mal potrebu automaticky si na ňu obkročmo sadnúť a nechať sa vyfotografovať najnovším dotykovým telefónom. Upozorňovala som ich na nápis „Nesadajte si na korytnačky". Vcelku úspešne - no len v ten jeden deň. Na druhý deň tá istá hlúposť určite napadla desiatkam ďalších ľudí... Hanbila som sa, veľmi! „Korytnačia starenka, prepáč im/nám! Sme len hlúpi ľudia..."
