Sviatok sv. Valentína aj Medzinárodný deň žien som „oslavovala" v Keni, kde momentálne pracujem. Moji blízki ma doma zvykli pri každej príležitosti obdarovať kvetmi, najmä tými rezanými - mala som to rada. Tento rok som nedostala žiadne a som spokojná. Na nezmyselnom, zdraviu nebezpečnom a ľudsky nedôstojnom biznise s ružami z Kene sa už nemienim podieľať.
Náhody neexistujú a tak sa zaoberám touto globálnou témou - problematikou (ne)spravodlivého obchodu a nezmyselného transportu ruží z Kene cez Holandsko až na Slovensko hneď z niekoľkých dôvodov. Pred časom ma na ňu upozornili dvaja priatelia (jeden dlhodobo a jeden krátkodobo pôsobiaci v Keni), zároveň som narazila na predvalentínsku tlačovú správu o tom, ako putujú rezané ruže, pochádzajúce z plantáží v okolí jazera Naivasha, do jedného z najväčších obchodných reťazcov na Slovensku.
Úspech či katastrofa pre región?
Keď sa pýtam svojich kolegov a kolegýň, ako vyzeralo pred dvadsiatimi rokmi jazero Naivasha, všetci si s povzdychom zaspomínajú, ako tam s rodinnami trávili voľný čas. A hoci v tom čase tam bola pôda úrodná a vody dostatok, všetko to zmenil príliš rýchlo a bez (územného či iného) plánovania sa rozvíjajúci priemysel s kvetinami v tejto oblasti. Desiatky fariem, zásobujúce európsky trh s kvetmi, rástli ako huby po daždi, do údolia sa sťahovali tisíce ľudí a vytvárali nové dediny - bez vybudovania infraštruktúry, vodovodov, čističky odpadov či kanalizácie.
Miesto, kde koncom 60. rokov bývalo 7 000 ľudí, sa rozrástlo 50-násobne. Farmy čerpajú obrovské množstvá zo zásob jazera a spodnej vody zadarmo, obyvateľstvo však musí po vodu dochádyať desiatky minút a niekde za vodu domáci dokonca platia. K problému s vodou a k populačnému nárastu sa pridáva aj odlesňovanie - v záujme rozširovania skleníkov aj v dôsledku výrubu pre domáce kúrenie.
Na jednej strane je to výhodný biznis, vytvárajúci pracovné miesta a prinášajúci financie z exportu do pokladnice celej krajiny (popri prekvitajúcom turizme a exporte čaju či kávy). Na druhej strane však plantáže závisia od zavlažovania z jazera, pričom jeho hladina klesá.
Človek si tento problém neuvedomí, pokým strážené a pred zrakmi ľudí chránené skleníky nevidí na vlastné oči. Či tam budú kenské rodiny putovať s cieľom víkendového kempovania, pozorovania vtáctva či vodného živočíšstva aj o desať rokov, je otázne.
Z inžiniera veľkopestovateľ, z rybárov zberači ruží
Na najväčšej farme Karuturi Farm sa zozbiera 400 miliónov ruží ročne. V jej čele stojí bývalý strojný inžinier z Indie, Ramakrishna Karuturi, ktorý po štúdiách v USA rozbehol biznis s kvetmi. Začínal s dvoma skleníkmi o rozlohe 3,2 hektára. V rámci kenskej spoločnosti Sher Agencies pokrýva 5,5 % svetového obchodu s ružami. V roku 2007 obrat tejto kenskej farmy, rozprestierajúcej sa na 188 hektároch, činil 65 miliónov dolárov. Pričom ďalších sto hektárov je posiatých Karuturiho ružami v domovskom Bangalore a už aj v Etiópii.
A v tom je presne ten problém. Tragédia ružového biznisu pri jazere Naivasha nespočíva ani tak v jeho rozvinutí, ale skôr v trvalo neudržateľnom rozvoji. Keby boli farmy lepšie naplánované, voda šetrne manažovaná a vypúšťanie pesticídov regulované - Keňa by mohla z obchodu, no predovšetkým z potenciálu jazera profitovať celé desaťročia. Takto však môže byť čoskoro s úbytkom vody a príbytkom chemikálií nepoužiteľné - pre obyvateľstvo, zvieratá, turizmus i tento obchod (a to nehovoriac o eko-systéme, zabezpečujúcom diverzitu fauny, flóry a samo-čistiacu schopnosť pre ovzdušie celého regiónu). Kveto-biznismeni však len presmerujú svoje aktivity do ďalšej krajiny - Etiópie či Rwandy.
Masajskí pastieri už nemôžu vodiť svojé stáda kráv k jazeru Naivasha, aby ich napojili vodou - jednak k nemu majú zamedzený prístup a jednak je už voda značne znečistená. Takisto miestni rybári museli zanechať svoje pôvodné zamestnanie, ako i zabezpečovanie obživy pre celú komunitu a začali pracovať ako robotníci na ružových farmách.
A tak môže byť miesto, kde fungovali tamojšie komunity (podľa archeologických objavov) už pred 4 000 rokmi, zničené rýchlejšie, ako sa nazdáme - len pre náš rozmar: mať na stole vo váze čerstvé červené ruže, putujúce k nám cez polku zemegule.
Zlé pracovné podmienky a neudržateľný životný štýl
V roku 2010 zožal na desiatkách filmových festivalov úspech holandský poetický dokument „A Blooming Business" práve o prirýchlom napredovaní kvetinového biznisu v Keni a uväznení obyčajných ľudí v tomto kolotoči. Kamera akoby nezúčastnene pozorovala prácu na farme, pričom hlavné postavy pokojným hlasom komentovali situáciu. Jeden chlapík napríklad naberá vodu z jazera do bandasky, druhý ju odtiaľ rovno pije, pričom počujeme: „Tieto farmy používajú veľa chemikálií, pesticídov a vody. Keď prší, všetko sa to vleje do jazera..."
Na farmách v okolí jazera Naivasha bolo vytvorených sto-tisíc pracovných miest. Ale verte, že v takýchto podmienkach by ste pracovať nevydržali dlho. Frázy „otrocká práca" či „zničené životné prostredie" sú v tomto prípade úplne na mieste. Ruže sa na farme zbierajú každé tri hodiny, denne je to okolo sto-tisíc ruží, pričom musí byť každému jasné, že pri takomto tempe je nutné používať chemikálie, urýchľujúce rast. Nikto nepozná ich meno, či zloženie. Všetci však vedia, že skončia nakoniec v jazere Naivasha.
A hoci majú zamestnanci a zamestnankyne ochranný odev, na rukách rukavice, na nohách gumáky - ich zdravotný stav sa zhoršuje. Kožné choroby, ochorenia dýchacích ciest a nervového i cievneho systému, rakovina, ako aj samovoľné potraty sú skôr pravidlom, ako výnimkou. Z času na čas sa ľudia pokúsia o domáhanie zlepšenia pracovných podmienok v podobe štrajku (naposledy v decembri 2012), ale väčšinou neúspešne - buď planými prísľubmi alebo vyhadzovom.
Budúcnosť v znamení fair-trade a rozvojového vzdelávania
Čo s tým môžu urobiť ľudia v Európe? Asi by bolo drzé a zbytočné niekomu nariaďovať - aby ruže z Kene nekupoval. Tomu zjavne nezabránime. Zákazníci a zákazníčky by sa však mohli viac zaujímať o to, odkiaľ sa do SR kvety vozia, ako a kde sa pestujú, ale najmä za akú cenu - ekonomickú, ekologickú, ľudskú, resp. ľudsko-právnu. Keď si kupujete úspešný kenský vývozný artikel - napríklad čaj z oblasti Kericho, na krabičke vidíte značku fair-trade. Ale kenské ruže do kategórie spravodlivého obchodu zatiaľ nespadajú. Keď si predstavíte, že štvrtinu ceny predstavujú náklady na dopravu, polovica ide zasa zainteresovaným malo- a veľko-obchodníkom, koľko nakoniec asi ostane majiteľovi plantáže? Ako ten potom zabezpečí nákup semien, hnojív, postrekov, zabezpečenie zavlažovania a zberu, ako aj platy robotníkov/robotníčok?
Presne v kladení podobných otázok, v hľadaní takýchto súvislostí a v nachádzaní prepojení medzi štátmi globálneho Severu a Juhu (medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami) spočíva dôležitosť rozvojového, resp. globálneho vzdelávania na školách.
„Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom" - treba mať stále na pamäti. A preto ani ja nemôžem nikoho prinucovať, aby prestal kupovať kvety. Veď donedávna som ich kupovala i ja (naivne si mysliac, že pochádzajú naozaj z Holandska). Kvety nie sú nevyhnutnosťou pre náš život - sú skôr spíjemnením sviatku, konkrétnej situácie, životnej udalosti. Sú luxusom, ktorý si v našej krajine dovoliť môžeme.
Ale po sviatku sv. Valentína a MDŽ sa blíži Deň matiek, dopyt po ružiach z Kene, balených v Holandsku a dovezených do SR, sa opäť zvýši. A ja viem, že tentoraz svoju mamu obdarujem inak, ako kyticou ruží. Lebo verím, že takto je to správne a prístup „začať so zmenami najprv do seba" je tým prvým dôležitým krokom.
