Mesto bolo iné. A okolnosti.
Tento rok, dva roky po tom ako sme tu s P. prvý krát zapálili sviečku na bratoch Grimmovcoch, plne si uvedomujúc v akom životnom rozpuku obaja sme, my, stále živí bratia z lesa, čo sme sa tu 2.11.2014zatúlali, z Goebenstrasse na Großgörschenstraße 12-14, a ja som dostal ten záchvat presahov realít.
Dnes, zdá sa, nevidieť nič, je zastreté, mrholí, nie sú tu žiadni ľudia (okrem starých mŕtvych a nových mŕtvych), ani len svieca sa nám nepodarí kúpiť, lebo predavačka z cintorínskej predajne príliš dlho obsluhuje bledého pána, ktorý sám pôsobí, že má na mále. Vidí to aj ona, a preto sa mu venuje dvakrát, trikrát tak dlho, aby ju zdržala?
Kráčame hore briežkom, matne si spomínam, kde sú umiestnené hroby bratov Grimmovcov, rovno, hore brehom, na briežku pred krížom doprava, popri masívnych rodinných hrobkách až k ním, ku Gebrüder.
Všade sú stromy, už takmer vyzlečené, ako ľudstvo vyzlečené v dobách algoritmov z metafor, ktoré nie sú merateľné, predajné; sú mŕtve rovnako ako sny. Ešte (sme) nepochopili, že aj algoritmom odzvoní. Na nič si už nedokážeme spomenúť, nepoznáme hroby vojakov zo 45-teho, nepoznáme oddiely mníšskych sestier, pochované tu, na Alter St.-Matthäus-Kirchhof, ich náhrobné kamene jeden vedľa druhého ako komunitu tých, ktorí milovali - druhých.
Jasene a buky, kde tu topoľ, breza, rád by som poznal všetky stromy do hĺbky ich letokruhov, podľa tvarov lístia, vetví, spomienok. Ruší ma, že tu dnes niet piety, atmosféry, akú som si vysníval týždeň vopred, neuvedomujúc si plne, že tým klamem seba a ju, lebo ona je tu dnes so mnou.
Fotí. Kvapky dažďa vo vlasoch jej pristanú. „Zoberieš ma k hrobom bratov G.?“ Poď, ideme, sviečky nechávame tak, aj tak majú len akési veľké, neforemné. Kade s vodou sú pustejšie, je v nich menej hnedých a červených listov. Áno, stromy sú už holé, temer, pripravujú sa na zimný pôst, dočasnú sallékhánu, svet bez algoritmov, aby potom prišli zázračne k životu. Vo vnútri trúchlim; to preto, že jej nemôžem ukázať L. z novembra roku 2014, ktorý na protestantskom cintoríne zažil zen. Ale čo ak je zen len nesprávne vyhláskovaná žena, ktorá tu s tebou je o dva roky neskôr? Čas tiká a v momente smrti umiera s človekom, a rodí sa pri jeho narodení. Ako s ním správne naložiť? Ako ho naložiť do zaváraninovej fľaše s rodinnou históriou? Byty, pozemky, hmotné statky, karosérie za tridsať tisíc, stereá za štyri, kariéry za sedemdesiat - hromadne pochovaných, tu, neďaleko Grimmovcov, tých, ktorí v tomto meste umreli nie pre vojnu, ale pre HIV, už netrápia a ktovie či trápili. Možno ich trápilo iné. Všetkých nás trápi.
Fotí. Fotí dobre. Žena vracia do môjho sviatočného dňa dobré fotografie, zen a spomienky na naše spoločné dni v Barme – miestny IC vlak, smer Mawlamyine – Yangon, mäkké sedadlá v prvej triede, ktorá by v Európe nebola ani piatou, a mäkkých živých nealgoritmických ľudí, ľudí v tejto dobe ešte ne-e-kolonizovaných. Výbuch spomienok na jedlá, ktoré sa nedali identifikovať, no ich organickosť sa nedala ani v najmenšom zaprieť, dobroty za 5O centov na hlavách žien po päťdesiatke, ktoré ich na posunok „chcem dva“ čupnutím zložili z hlavy a predali za dolár. Výhľad z okna na hyperzelené ryžové polia a kde tu palmu, a hentam dedinu s dietkami a kurami. Potom upršaný, príťažlivý Yangon, ktorý už ustál jednu dve tri kolonizácie. Arunáčalpradéš... Všetky tie miesta, na ktorých ste vy, tu ležiaci, neboli hádam ani vo snoch, ani v túžbach. Lebo Vám to prekazila vojna šialencov - vás, alebo doba- vaša, alebo ste si utrpenie ventilovali ináč. Poľskými menami na náhrobných kameňoch padlých.
Vybalím to na vás rovno: tak kedy sa tento svet konečne polepší?
Pri položení duchovnej rečníckej otázky sa mierne pootvorí obloha, spoza mrakov vykukne svetlo, chabé, ale dáva tušiť, že sa za nimi skrýva čosi mohutné. Slunce. Slunce svítí pořád, i když je třeba momentálně zataženo a chlad.
Cez zadebnené okno rodinnej hrobky, v ktorom je malá štrbina, nakúkam dnu, do našej minulosti, najprv ja. Tam je! pieta! Tam sú rozpadajúce sa sochy anjelov, bázeň, storočný prach.
Potom sme sa pobrali ďalej. Deň bol v polovici. Bolo treba prežiť ešte tú druhú, a večer. Prežiť so cťou, čisto, bez vojen a prachu.
venované pamiatke Leonarda Cohena (21.9. 1934 - 7.11. 2016)
