Stratený úsmev...

Na chodbe, po ktorej kráčam stretám mojich spolubývajúcich a snažim sa nedať najavo, ako mi je a ako sa cítim. Ale prečo? Prečo nechcem, aby vedeli, že sa mi chce plakať, že dôvody a všetky tie príčiny na radostný výraz tváre kdesi pominuli a ani neviem prečo? V mojej hlave sa pletú stále tie isté slová a vety. Potrebujem vyvetrať a nadýchať sa iného vzduchu, stretnúť sa s ozajstnými kamarátmi, s ktorými sa môžem podeliť o to, čo som prežila a čo ma potešilo, či zarmútilo. Potrebujem, aby ma niekto počúval, aby ja som mohla počúvať, niekto, kto si nechá pre seba to, čo mu poviem a neroztrúbi to ďalej. Niekto s kým môžem tráviť svoj voľný čas, s kým sa môžem modliť, smiať sa a plakať. Proste niekto, komu dôverujem. Kto to je??? Sama neviem, viem len, že sa cítim veľmi opustená. Prežila som deň s myšlienkami, ktoré ma v podstate ubíjali. Teším sa, že je večer, lebo sa už nemusím snažiť o úsmev, ktorý mi ide tak ťažko. Sedím za počítačom a cez internet sa spájam s našimi, tj s mojou rodinkou. Mám šťastie, lebo takmer všetci sú doma a môžem sa s nimi na chvíľu porozprávať. Pýtajú sa ma, že ako sa mám a ja zrazu váham, čo im povedať. Pravdu alebo len to zahovoriť a povedať, že som v podstate v poriadku?! Hmm, nemôžem to už v sebe viac dusiť, musím to dostať zo seba von. Je mi ľúto, že to musím povedať práve im, lebo sa budú o mňa strachovať. Ale komu môžem viac dôverovať ako práve mojim najbližším? Otvorila som sa im a povedala im takmer všetko, čo ma trápi. Oni ma vypočuli, pýtali sa a nakoniec zmenili tému. Ja som sa vyplakala, vyrozprávala a vypočula si ich názor a aj to čo majú nové. Poznajú ma veľmi dobre a vedia ako sa dokážem trápiť pre maličkosti a tiež vedia, čo mi majú povedať, aby som sa cítila lepšie.Strávila som za počítačom hodinu, ktorá mi dala novú nádej a vrátila nesmelý úsmev na moju tvár. Stačí tak málo a som opäť šťastná. Až tu vidím, čomu všetkému ma naučili. Som najmladšia a vždy som si myslela, že pre mňa neostal žiaden dar alebo talent. Teraz viem, že to nie je pravda. Boh ma obdaril darmi, o ktorých som až doteraz nevedela a veľa ma naučili práve moji súrodenci a mamina. No len jedno si vážim najviac a za to im budem vďačná do konca môjho života. NAUČILI MA MILOVAŤ! Ako sa to dá naučiť? Pozorovaním ako milujú, hlavne tých, ktorí im ubližujú a zraňujú ich. A samozrejme láskou, ktorá napĺňa ich srdcia. Či ste mladý, či už v staršom zrelom veku a ste v zahraničí, stále prídu ťažké chvíle, keď si máte chuť zbaliť všetky veci a vrátiť sa naspäť. Len nesmieme zabúdať, na to, že sú to len chvíľkové stavy, ktoré rýchlo prejdú. Podstatné je násjť si miesto v živote. Je ťažké si ho udržať a bojovať zaň, ale čo narobíme, keď vďaka tomu máme úžasný pokoj v našich srdciach?! Tak, len smelo vpred a nebojme sa milovať a hľadať. Ak sme našli, tak bojujme, lebo za lásku sa oplatí bojovať.