Krok vpred, no už nie späť

A kráčam až doteraz. Častokrát sú to kroky, ktoré vôbec nie sú jednoduché a rozhodnúť sa pre nich a vykročiť vpred mi dalo fakt zabrať. Bolo to ako vystúpiť na Malý Rozsutec šplhaním sa po reťaziach. Pamätám si ten výstup. Bolo to dobrodružné, náročné a chvíľami nebezpečné. Ale liezla som s myšlienkou, že môj ujo je za mnou a keby niečo, tak ma zachytí a mne okrem škrabancov sa nič nestane. Bála som sa, no aj napriek tomu som sa nevzdávala. A vrchol cesty? Nádherný výhľad na krajinu, blažený pocit, že som to dokázala a úsmev na tvári môjho uja a mojej najstaršej sestry. Z ich tváre som čítala, že sú na mňa hrdí, že som to zvládla. Práve ten pohľad a výraz ma naplnil novou silou a energiou, že som opäť niečo dokázala. To bolo pred viac ako 10 rokmi. Teraz som v inej krajine, žijem s inými ľuďmi ako doteraz, mám nových kamarátov, žijem v inej kultúre, hovorím iným jazykom. Objavujem na sebe mnoho iných vecí o mne, moje slabosti alebo silné stránky, dary a milosti, ktoré mi dal Boh, ale ja som ich nechcela prijať alebo si ich pripustiť. Nechcela som prijať fakt, že teraz mám nových kamarátov a tí starí zostali, ale zostali na Slovensku ďaleko odo mňa. Čakať na deň, keď ich stretnem a porozprávam sa s nimi, lebo im dôverujem viac ako tým novým nemá žiadny zmysel. Síce neskôr, ale predsa nie neskoro, keď som si to uvedomila. A tak som spravila nový krok, keď som sa prestala obzerať za minulosťou a začala žiť prítomnosťou. Prestala som čakať, keď sa vrátia starí kámoši a začala som žiť s novými, ktorí mi tiež ukázali, že im môžem veriť a že patria medzi tých, ktorých som si vyryla do svojho srdca. Bála som sa, že keď sa im zdôverím, že mi neskôr ublížia, a tak som bola uzavretá pred nimi. Ale s týmto novým odhodlaním teraz kráčam, aj keď viem, že predsa sa raz nájde niekto kto mi ublíži (aj keď nechtiac). Veď o čom by bol život, keby bolo všetko len dobre? Bola by to nuda. Okrem toho ma povzbudzuje jedna myšlienka: „Ak na ceste, po ktorej kráčaš necítiš tŕnie, vedz, že nejdeš správne.“ Tak teda, len smelo vpred, nech vidí svet, že sme silní a nikdy nie sme sami. Tentokrát, keď kráčam po ťažkej ceste nie je za mnou môj ujo, ale iný môj ochranca. Môj najväčší priateľ, ochranca, učiteľ, otec a nekonečná láska – môj Boh. Kráčať bez Boha, je ako kráčať bez všetkého.