Smola, šťastie, či trapas?! Hlavne, že je sranda...

Na pár dni ma prišiel navštíviť kamarát. Sedeli sme pri vode na tráve a jedli typické jedlo – fish and chips. Okolo nás lietali čajky a kadeaké iné vtáky. Posledný zvyšok jedla, ktorý bol riadne mastný som hodila vtákom. Tie sa na to vrhli ako supy a zároveň začali strašne škriekať, aby dali ostatným znamenie, že jedlo je v dosahu, len treba vychytiť ten správny moment. Ako sa tak pri nás zbiehali, tak od všetkého nadšenia a šťastia, že im hodíme jedlo sa jeden z tých vtákov nezdržal a uľavil si svoje črievka, nech má v nich miesto na čerstvé jedlo, rovno na ruku môjho kamaráta. Ja som sa nemohla zdržať smiechu a kamarát sa nemohol zdržať nadávok. Bolo mi to ľúto, lebo ja som tie vtáky vyprovokovala a oni označkovali chudáka Michala, ktorý si vychutnával jedlo. Tak toto bolo moje šťastie.Moja smola sa lepila na končatiny môjho tela. Najprv pravá noha, lepšie členok. Spadla som na schodoch a nešťastne stúpila a vyvrtla členok. Na tri týždne bola moja chôdza odstavená. Doktor mi povedal, že som mala šťastie, že som si ten členok nezlomila, ale zase nešťastie, lebo som si potrhala väzivá. Už je tomu 4 mesiac a s nohou mám stále problémy, ale chodiť už chodím, aj keď niekedy s bolesťami. Na ceste do Francúzska na 2 týždne prázdnin, ma len čo sme vyšli z auta uštipla osa na ľavej ruke. Mala som to opuchnuté a červené týždeň a pol, a nenormálne to svrbelo. Takže som nosila bandáž na pravej nohe a masť na ľavej ruke. A keďže mi ešte zvýšili nejaké tie končatiny, tak na ľavej nohe som si rozťala veľký palec. Všetko sa to stalo v krátkom čase. Deň sme strávili na krásnej piesočnatej pláži. Bol silný vietor a nedalo sa sedieť na deke, tak som sa vybrala poprechádzať po krásnej pláži s bosými nohami, samozrejme. Písala som rôzne slová do piesku mojimi nohami. Akosi som nedomyslela, že v piesku môže byť čokoľvek, hlavne veľa mušlí. A tak mi to pripomenuli a jedna z mušlí mi uťala do palca na ľavej nohe. Najprv som myslela, že je to len tak trošička porezané, no neskôr som zistila, že ide o vcelku hlbokú ranku. Ostala mi pravá ruka, ktorá je ešte doteraz v poriadku. Zo začiatku mi všetky tie nehody prišli úplne seriózne, ale teraz?! Teraz, keď si opäť niečo nechtiac urobím, tak len predýcham bolesť a ironicky sa pousmejem.Myslela som, že to skončilo, ale mýlila som sa. Zabudla som, že je pekné si označiť aj nechty. Stalo sa. Nechtiac som si zavrela prst do dverí auta. Júúj, ako to bolelo, ale teraz mám označený necht a zároveň viem tajomstvo čierneho nechta, ktorý som videla vždy na ujovej ruke. Stále ma zaujímalo ako sa mu to stalo. Teraz to už viem. A čo z trapasov? Veru tých je veľa až si ich ani neuvedomujem. Najnovšie sa mi stalo predvčerom, keď som nešťastnou náhodou privrela prst peknému robotníkovi v našom dome. Na schodoch bol rebrík a ja som potrebovala prejsť, tak som sa zahrala na silnú ženu a ten rebrík začala skladať. John pribehol a zahral sa na gentlemana a pomohol mi. Nie je až taký krásny, aby ma natoľko očaril, ale ten jeho prst som tam ozaj nevidela. Ako sme ten rebrík skladali, tak len povedal: „Prst“, a ja som zobrala svoje ruky a s úsmevom na tvári dodala: „ Som v poriadku.“ On len dodal: „Ale ja nie“ a vtedy som zbadala jeho privretý prst v rebríku. Veď som sa aj čudovala, že čo to ide tak ťažko. „Moje nervy“, zhíkla som s vygulenými očami, ospravedlnila sa a rýchlo pálila preč. Smola, šťastie, či trapas?! Na tom nezáleží, hlavne, že je úsmev na mojej tvári alebo na tvárach ostatných.