Trápne naivná 23-ročná „žaba“

Ďalší z možných názorov:Nemám síce žiadnu skúsenosť s ľuďmi s postihnutím, ale do budúcnosti sa po prečítaní takých svedectiev tomu nebudem brániť. Stretávam ich na ulici, aj keď nie často. Je dobré zažiť niečo také. To, čo píše si myslím, že može byť pravda. Píše to od srdca, je to cítiť...Môj názor:Je pravda, že mám len 23 rokov a je pravda aj to, že teraz žijem v jednom dome s ľuďmi s postihnutím. Ja ich tak nevnímam, pretože pre mňa sú to noví priatelia v mojom živote. Nebyť ich a spoločného života s nimi v jednom dome a domácnosti, tak by som zrejme nikdy nezažila takú vnútornú radosť a pokoj z toho, čo žijem. Žijem naplno, pretože ma to napĺňa. Je to ako, keď hľadáte, ktorá cesta je pre vás tá správna, ktorá vás urobí šťastnými. A zrazu ju nájdete a cítite ten vnútorný pokoj v sebe. Stále netuším prečo som sa rozhodla sem prísť, pretože na univerzite som sa cítila dobre. Mám tam kopec nových priateľov. Teraz naisto viem, že neľutujem moje rozhodnutie odísť do Škótska a prežiť rok práve s tak výnimočnými ľuďmi pre môj život. Aj preto som sa rozhodla písať články o tom, čo prežívam. Niekedy sa isto zdajú byť neskutočné až nereálne, ale verte mi, sú skutočné a moje. Jednu z vlastnosti, ktorú som od Boha dostala a najviac si ju vážim je úprimnosť. Mojim najväčším želaním je, aby som vám tú radosť, ktorú prežívam mohla nakrájať na malé kúsky a podeliť sa s vami o to. Je to ten istý pocit a radosť, ako keď si spomínam na chvíle z detstva, keď nám mamička kúpila balíček cukríkov. Dala nám ich a rozhodla kto bude deliť. Všetci súrodenci sme sa zišli pri jednom balíku cukríkov a pozerali ako jeden z nás rozdeľuje na malé kôpky a zároveň sme čakali, kedy nám tu našu pridelí a posunie smerom k nám. Cukríky neboli tou ozajstnou príčinou našej radosti, ako skôr tá radosť z podelenia sa a pocitu, že všetci cítime to isté. Rovnakú chuť a rovnakú radosť. Dúfam len, že aspoň mojimi riadkami pocítite to zdieľanie sa môjho prežívania v novom domove. Možno som trápna a naivná a mám za sebou v podstate krátky život a 23 na krku, no zároveň reálne prežité skutočnosti. Viete niekedy si myslím, že ľudia s postihnutím vás viac urobia šťastnými a veselšími ako iní. Bude to asi tým, že ich správanie a zmýšľanie je ako u malých detí. Sú prirodzení a úprimný. Keď sa im niečo nepáči dajú to rázne najavo, aby sme si to všimli. Na druhej strane, keď sú šťastní, nedokážu skrývať svoju radosť a pre nás je to dvojnásobná radosť, pretože cítime a vidíme, že sú šťastní a spokojní. Vedia sa tešiť z maličkosti, na ktoré mi zabúdame a hľadáme veľké veci, ktoré by nás potešili. Ako tak teraz rozmýšľam, prichádzam na to, že oni sú pre nás našimi učiteľmi.