Tri dni v horách

Batohy naplnené jedlom, ktoré nebolo ničím výnimočné, hlavne aby nasýtilo (čo svoju úlohu dokonale splnilo), náhradné veci, spacák a karimatka. Na stan je aspoň pre dievčatá v tomto období zima, takže sme spali v BOTHY, t.j. postavená malá chata v horách, kde sa dá prespať. Nie je tam nič, len holá zem a kniha návštev. Prešli sme niekoľko tisíc kilometrov (po pravde, neviem koľko sme toho prešli, ale pre mňa to bolo tak veľa, že som to rátala na tisíce kilometrov). Prvý deň putovania bol náročný, pretože moje telo muselo po dlhej dobe poriadne zamakať. Na konci výletu som si uvedomila, že to bola najľahšia túra. Kráčali sme nejaké tri či štyri hodiny a potom sme len leňošili v bothy. Okrem leňošenia sme dovláčili do domu drevo, aby nám bolo teplejšie. Ak sa chce človek mať dobre, urobí všetko pre to, aj to, čo si myslel, že nikdy robiť nebude. Niesla som na svojich pleciach obrovské brvno dreva. Chvíľami som sa cítila aké to je byť v Ježišovej koži, keď na svojej ceste na Kalváriu niesol svoj kríž. Pánečky, zažiť len minútku z jeho utrpenia ma prinútilo sa nad mnohými vecami zamyslieť. Nakoniec sme to drevo dovliekli až k chate, zakúrili si, najedli sa, rozprávali a oddychovali. Ďalší deň bola nedeľa a tak po menšej ture sme nasmerovali do mesta Aviemore, kde sme došli sláviť deň Pánov, čiže nedeľu. Po oslave sme si nabrali čerstvej vody a vybrali sa na ďalšiu cestu nášho putovania. V tento deň sme teda zvládli naozaj veľa. Kráčali sme dobrých osem hodín, až kým sme nedošli do ďalšieho bothy. Zľakli sme sa, keď sme už z diaľky videli stany okolo domu. To neznamená nič dobre. V mysli mi behali rôzne myšlienky, kam pôjdeme spať, keď tam bude plno. Stany nemáme a pod holým nebom v takej zime isto spať nebudem. Nezostávalo nám nič iné, len pokračovať v našej ceste k domu a dúfať, že sa tam zmestíme. Pár metrov od domu som mlela z posledného. Nohy ma už nepočúvali a telo sa len tak vlieklo. Ale prežila som to a dobre sme sa vyspali, nebola nám zima a to je pre mňa veľmi dôležité. Ráno som sa prebrala s myšlienkou, že nás čaká posledný a najnáročnejší deň nášho výletu, a to cesta naspäť do mesta cez niekoľko dobrých kopcov, aby sme stihli posledný autobus. Dalo nám to dobre zabrať, aj s tými ťažkými batohmi. Nevládala som už chodiť a predsa som nemohla zastaviť, ak som nechcela prespať ďalšiu noc v horách, respektíve v meste. Tak som kráčala bez prestávky a s veľkými bolesťami nôh. Kopce, s ktorými som predtým mala problém som teraz zvládla ľavou zadnou. Rýchlosť mojich krokov bola priam neuveriteľná. Čudovala som sa sama sebe. Do mesta z cesty, na ktorú sme vyšli z lesa bol ešte dobrý kus. Potrebovali sme stopnúť auto, aby sme stihli posledný autobus domov. Nikto nám nechcel zastaviť. Až nakoniec mladé dievča zastavilo a pomohla nám rýchlo naložiť ruksaky do kufra, pridala plyn a my sme došli na čas. Domov sme prišli neskoro v noci, ale šťastne a ja zničene (no veľmi pekne zničená). Cítila som sa ako v Tatrách. Boh nad nami držal svoju ochrannú ruku a okrem menších škrabancov sa nikomu nič nestalo. Ale som vďačná za tie škrabance na tvári a nohe, lebo nám aspoň uverili, že sme v tých horách naozaj boli. Najkrajšie nás čakalo na konci, keď sme došli „domov“ a už hneď vo dverách nás vítali naši asistenti s obrovským úsmevom a otvorenou náručou. No čo viac si môžem priať ako víkend prežitý v horách v blízkosti Boha a príjemné privítanie v mojom terajšom domove?!