prvé skúšky...?

Prvé natáčanie, prvá súťaž, prvý krát na javisku... Sme prvý krát hercami, režisérom, scenáristom, technikmi, tanečníkmi, choreografom a takto nejako to skladáme celé dokopy. Sú za nami tri mesiace práce. Tri mesiace, od kedy sme sa prvý krát stretli, od kedy sme si predstavili projekt, aj hru. Tri mesiace nácvikov, stresu, že nám niekto v tíme chýba, hľadania. Za ten čas prehrmeli hádky... Za ten čas, sme si povedali o našej minulosti, o problémoch v prítomnosti, boli si oporou, aj stáli k sebe chrbtom otočení, spolu hľadali riešenia v osobných životoch i v projekte, alebo sa úplne dištancovali a mali chuť so všetkým skončiť. A zrazu... Zrazu sme tam, čo sme označili ako prvý bod záveru. Je pravda, kým sa to celé skončí, ešte veľa vody pretečie, ale stojíme pred možnosťou, ktorá nám môže otvoriť dvere aj do iných divadiel. Možno sme vôbec neboli super na javisku a možno nám to chvíľu ešte potrvá, kým sa budeme môcť pozrieť skutočným hercom do očí ako rovnocenní herci. Možno tá chvíľa bude riadne dlhá. Možno je ešte na čom pracovať, a čo musíme riadne dotiahnuť, kým raz budeme stáť na javisku pred veľkým množstvom divákov. Ale raz ten čas príde. Máme nahrávku. Prvú nahrávku. Keď sme stáli vystresovaný pred nahrávaním, povedala som vám: „Ak z toho nespravíte tragédiu, urobte z toho aspoň dobrú komédiu." Tak trochu mi to pripomína tie americké filmy, v ktorých sa amatéri prvý krát chystajú na svoje vystúpenie a nič nedopadne tak, ako chceli, ale napokon im aj tak tlieskajú a z ich tvorby vzniklo niečo úplne iné, než pôvodne chceli. Umeniu sa medze nekladú. Áno, ide táto nahrávka do súťaže, ale nemusíme tam uspieť. Ani mne osobne už nejde o víťazstvo, my to svoje už máme. Otázka, ktorú si kladiem, keď sa zamýšľam nad tým, či sa vôbec umiestnime v tej súťaži znie: „ Neurobili sme už, náhodou, veľký krok, keď sme zmyli rozdiely medzi nami a stali sme sa tímom- nie žiadnymi desiatkami skupín vo vnútri na zakláde diferenciácie, ktorú nám ponúka spoločnosť? Keď sme so všetkým začali len preto, aby sme pomohli tým, ktorí nás potrebujú? Koľkí tu takí boli pred nami?" A zároveň, pre upokojenie, dodávam, kto vyhrával celkom na začiatku svojej cesty? Neviem, ešte som o takých nepočula. Ľudia sa musia najprv veľa učiť, trénovať v smere, v ktorom chcú niečo dosiahnuť, až tak môžu vyhrať. A naša cesta sa nekončí, ešte len začína a k tomu takým veľkým projektom, aký sme si vymysleli. Možno teraz súťaž nevyhráme, ale raz určite áno, len to ešte chvíľu potrvá.