pes a mačka

Bola to úžasná chvíľa... Viem, možno si pomyslíte, že som blázon, ak tvrdím, že je úžasné niečo, o čom sa dočítate ďalej. Von bolo teplúčko tak, ako sa na jar hodí. Len sa už stmievalo. V srdci som mala niečo, čo som nevedela vyjadriť a snažila sa pred tým utiecť. Ale v momente, keď sa o tom dozvedela aj dotyčná osoba, nebolo úniku nikam. Oslavovalo sa v plnom prúde a ani nezáleží na tom, čo všetko sa odohralo, dôležitejšie je, že vo chvíli, keď som stratila rovnováhu a spadla na zem z dostatočnej výšky rovno na hlavu, bol to on, kto sa ku mne rozbehol. Kde boli tí druhí, neviem... Mali sme rovnaké záľuby- písať romány, poéziu, čítať, milovali sme prírodu, staré pamiatky, dobrodružstvo. A navyše- ľúbili sme sa. 
Ale nebolo všetko ružové. Časom sme na sebe začali hľadať chyby. A to bolo to najhoršie, čo sme mohli spraviť. Navyše sme medzi seba pustili ďalšie osoby. A tým sa začal náš vzťah rozbíjať. Cez našu bolesť. Naše slzy. Nekonečný smútok. 
Hľadali sme k sebe cestu. A vždy to skúšali odznova. Ale to najhoršie sme nikdy neodstránili. Stačilo jediné slovíčko. Druhý to nepochopil. Začali sme sa podpichovať. Ukončili to hádkou, následnou niekoľkodňovou ignoranciou. A pritom sme obaja potrebovali objatie, pohladenie, pochopenie, lásku. Veď sme o tom aj písali.
 Nikto, kto nás poznal a vedel o našich pocitoch nás nechápal. A obaja pri pokuse zblížiť sa, sme robili čoraz väčšie chyby. Rozišli sem sa raz a navždy. Obaja sme poslali toho druhého kade ľahšie. Vykričali si navzájom všetko možné aj nemožné. A mne na perách zamrzol aj posledný bozk, na ktorý sme mali zabudnúť obaja.
 „Miluješ ho ešte?“ opýtal sa ma kamarát, s ktorým som začala len nedávno chodiť. Táto otázka z jeho strany nastala po tom, čo sme sa mali pomeriť a opäť sme sa miesto toho len pohádali. Kamarát z nás ostal úplne mimo. Aj s ním som sa pohádala a potom prišiel pod moje okno. Práve vtedy sa túto otázku opýtal. 
Nevedela som čo mu mám odpovedať. Vo mne ešte stále žila láska k môjmu bývalému, ale už tu bol nový záväzok. Nemohla som povedať „nie“ lebo by som klamala sama sebe. Nemohla som povedať „áno“ lebo by som ublížila osobe, ktorá tu za nič nemôže. V rozpakoch som odpovedala „ Cítim to isté, čo on.“
 Nikdy nepochopím, ako dvaja ľudia, ktorí sa ľúbia, nemôžu nájsť k sebe cestu, ale možno to raz pochopím. A ako hovorieval aj on „Raz všetko zlé budeme rozprávať svojim vnúčatám, ako veselý príbeh.“