Vždy ráno sa zobudím asi ako každý človek - teda žena. Nehcem zatracovať mužov, ale po väčšine sa tak budíme my dámy. Raňajky, čaj, káva, sem tam manželovi do práce desiata. Keď je ako tak všetko nachystané, vhupneme z pyžamy do vopred nachystaného odevu, potom ho vyzlečieme, lebo akosi sa nám to nezdá. A mávnutím ruky, urobíme už rokmi nacvičený mejkap. Nie že by sme si nedali záležať, to by som zle vysvetlila. Dávame si, ale už to dokážeme aj potme. Beh na dlhé trate do práce, prípadne ako som spomínala nacvičené v hlave a mysli a v krokoch, ako nám káže "Tajomstvo" pomaly a hlavne optimisticky. Bežný deň tu nebudem opisovať, lebo u každého je iný. Ale vlastne podstatou môjho premýšľania je práve záver dňa.
Keď si tak zhrniem, čo i len jeden pracovný deň, dostanem scenár hodný oscara. Manžel cez zuby precedí, že sa mu nedarilo. Už, keď idem vyzvedať čo sa stalo, tak mi povie, že mu ukradli náradie. V mysli už vidím napísané-žiadna dovolenka! Musí si kúpiť nové a nemalý odložený peniaz poputuje teda na to. Do toho spovedám deti, ktoré sú po pobedňajšej vzájomnej bitke mĺkve. Nedozviem sa nič nové, len kto komu , ako a prečo... Nemám silu výjsť na svetlo sveta s tým, že som na účte na výplatu nemala takmer nič, lebo sa mi nedarilo a ponuky, kde som rozoslala svoje dôkladne prepracované curriculum vitae o mňa nezavadili ani mrknutím. Každý deň je iný. V jeden deň riešim rodinné problémy, v iný si vylievam zlosť na nenažrancov a podvodníkov, ktorí s úsmevom na tvári brázdia mesto so vztýčenou hlavou. Chcem dni, kedy nebudem musieť nič riešiť, skrátka sa len tak ležérne potĺkať. Chcem sa smiať a nie pretvarovať, že je všetko okej. Som z tých čo nemajú bútľavé vŕby. Moji priatelia sú fajn, ale sú to len priatelia na zábavu. A ja ani nechcem niekoho, kto by ma ľutoval. Nemám rada dlhé čajíčkovanie sa so susedkami, ohováranie, čo ten môj a jej chlap zasa neurobil, prípadne urobil. Debaty, kto má akú svokru a prečo je kto taký a onaký. Mám rada klábosenie. To áno..., ale radšej som s problémami zatvorená sama v sebe.
Niekedy sú dni krásne..samozrejme, že nie vždy sa kradne, bije a podvádza...Ale ..Je tu to povestné ale. Je tu niečo, čo ma z môjho začarovaného kruhu akosi nechce vyhodiť. Neviem sa pohnúť z miesta, neviem prestať myslieť, prečo ja a prečo mne. A tak siaham opäť po tej knihe, torá mi sľubuje, že raz to príde.... Čakám teda..., ale ja nechcem čakať na zázrak...zázraky sa nedejú.
