Ešte dokážem pochopiť, klasickú ženu, ktorá v preplnenej skrini, nabúchanej na prasknutie nevie nič nájsť a túži po niečom čo jej v tom šatníku chýba. Je nešťastná. Aj dieťa, ktoré má v izbe kopu hračiek a napriek tomu si žalostne utiera očká bacuľatou rúčkou a plače za neforemným panákom čo sa objavil práve na televíznej obrazovke v reklame. Rozumiem mu. Chce to, túži po tom. Rozmar ženy je tiež ešte v poriadku. No čo mi nie je jasné a nenachádzam na to vysvetlenie, je čistý rozmar túžby po človeku, ktorý sa tu zjavil len tak z čista jasna..snáď iba na chvíľu. To by bol ten lepší prípad, že sa vyskytne a potom odíde. Vzbĺkne nejaká iskra a tak rýchlo ako zahorela, tak rýchlo sa aj poberie preč.
Ale čo v prípade, ak také niečo horí a horí a neuhasí ho ani poriadny Medardov dážď. Vzdať sa tej rozpálenej túžby?? Koľko len otázok.... Vzdať. Tak sa to niekde píše, vraj nemôžeme mať všetko.
Uchmatnúť si z cudzieho koláča a nechať sa pozývať na tento presladený zákusok tak často ako sa len dá. Stále sa sústreďovať nie na to čo máme, na to kto nám to dýcha v teplých perinách domova na krk, ale na to čo by bolo keby... Túžiť a chcieť je rozdiel. Mať, ešte väčší.
Je nás tisíce. Ženy s poloprázdnymi skriňami, ale šťastné. Deti s pár hračkami po súrodencoch, ale usmievavé. A potom nežné osôbky, čo nechceme raniť, kradnúť ani vlastniť. Máme tú túžbu nájsť jahody v zime.
