Ničí ma to....5 dní v týždni....chodím do školy, som úplne vyšťavená.Neládzem žiť.Nevládzem dýchať.Nevládzem rozmýšlať..Cítim sa ako bez duše, troska....cítim sa ako väzeň, väzeň svojho bytia, života.Slzy mi stekajú po tvári.A moje srdce krváca.....nie som šťastná.Som taká nešťastná, aká som asi ešte nikdy nebola....Najradšej by som to vykričala celému svetu, možno by mi dali všetci pokoj.........aspoň na chvílku, na malú chvílku byť sama so sebou, usporiadať si myšlienky, svoje vnútro.Nemyslím že sa mi to niekedy podarí.......čím to je?....prečo sa cítim ako hlupaňa keď vidím ako moje slzy padajú na stôl?Hovorím si,,bože vzchop sa už"....prečo je to také ťažké?....prečo si stále nahováram že som v pohode?.......NIE, VôBEC SOM NENI V POHODE!...nemám chuť ani byť!existovať!Nemám chuť smiať sa, tváriť sa milo.Nemám chuť byť vždy tá dobrá!Chcem sa s tebou hádať!......prečo sa vždy urazíš keď poviem svoj názor?Prečo nedovolíš aby som sa vykričala?Ja už nie som malé dievčatko,nepotrebujem aby ma niekto ťahal a ukazoval mi kam mám ísť!
Škoda že som si to neuvedomila skôr....
