Plne súhlasím s týmto čiastočným delením peloponézskej vojny, lebo zohľadňuje dianie vo vtedajšom Grécku. Prímerie prijaté Nikiovým mierom poslúžilo Aténčanom (aj Lacedemončanom) k tomu, aby si skonsolidovali sily a mohli vojensky zasiahnuť tam kde potrebovali a tak, aby neporušili dané prísahy. Aténčania toto porušili a k tomu sa zaangažovali v boji o niečo, čo bolo mimo ich možností. Takže Nikiov mier bol priamym dôsledkom útoku na Sicíliu a oligarchický prevrat bol priamym dôsledkom ich porážky na Sicílii. Preto obdobie po prijatí Nikiovho mieru až do oligarchického prevratu v Aténach je právom nazvané sicílska vojna. V dnešnej časti vám prostredníctvom prekladu Tukydidovho diela Historiai od P. Kuklicu opíšem čo sa ďalej dialo na Chiu, Lesbe a iných miestach prebiehajúceho konfliktu.
„Cez to leto obyvatelia Chiu vyvíjali také isté úsilie, aké preukázali od začiatku odporu proti Aténčanom, aby získali aj iné obce a nahovárali ich, aby sa oslobodili. Keďže chceli mať čo najviac spojencov vo svojom nebezpečnom podnikaní, vypravili sa s 13 loďami na Lesbos. Zhodovalo sa to s uznesením Lacedemončanov, že druhou výpravou má byť výprava na Lesbos a odtiaľ do Helespontu. Súčasne tam bolo aj pešie vojsko od Peloponézanov a ich spojencov a postupovalo po pobreží ku Klazomenám a ku Kyme pod vedením Sparťana Euala. Veliteľom lodí bol perioikos Deiniadas. Keď lode pristali na Lesbe, najprv podnietili k vzbure Metymnu a nechali tam 4 lode, ostatné odplávali a pomáhali pri povstaní v Mytiléne."
Metymna a Mytiléna - to sú mestá, ktoré už skôr spomínali. Metymňania ako násilne podrobení „dobrovoľne" pomáhali loďstvom Aténčanom pri Sicílii a iných výpravách a Mytilénčanov čiastočne zachránil Diodotos pred Kleonovým rozhodnutím. Aspoň vidno ako demokraticky vládli Aténčania, keď sa všetci čiastočne po 15- tich rokoch rozhodli zopakovať povstanie proti svojim „demokratickým" spojencom. A dokonca povstanie vyvolali samotní aténski kolonisti, ktorým sa ušla časť zeme Mytilény. Odporúčam vám (v náväznosti na budúce udalosti) všimnúť si fakt, že pokiaľ sa Lacedemončania držali svojich starých pravidiel, tak mali spoľahlivých a verných hlavných spojencov, no len čo prešli na výberný systém Aténčanov, tak sa im všetko zrútilo (ale to bude opísané neskôr). Aténčania neustále museli myslieť na to, že sa im spojenci vzbúria. Takže asi ten berný systém Aténčanov nemôže byť v poriadku. Možnože už počujem oponentov, že aj v Sparte mali vzbury otrokov a neriešim to tak kriticky, no mám dojem, že vzbura otrokov a slobodných domorodcov je úplne niečo iné a nedajú sa navzájom porovnávať. Verím tomu, že aj v Aténach otroci utekali od svojich pánov, ale systém Aténčanov nebol na otrokoch až tak závislý, ako v Sparte či v jej podobných mestách. No a iný aspekt prístupu je možné vidieť v tom, že v Aténach vo vojsku ako hopliti či peltasti slúžili výlučne slobodní Aténčania a ich najbližší spojenci, Sparťania dávali niekedy na dôležitú pozíciu hoplitov aj svojich otrokov, ktorých ale častejšie využívali ako peltastov a tým spravidla pred, či po boji dávali slobodu.
„Medzitým prišiel na Chios lacedemonský veliteľ loďstva Astyochos, ktorý priplával z Kerchnejí so 4 loďami. Na tretí deň po ich príchode odplávalo na Lesbos 25 aténskych lodí, ktorým velil Leon a Diomedon. Leon priplával z Atén ako posledný s desiatimi loďami ako posila pre ostatné loďstvo. Astyochos sa vydal na more v podvečer toho istého dňa z Chiu a zobral si odtiaľ aj jednu loď a zamieril takisto na Lesbos, aby, ak sa mu to podarí, pomohol peloponézskemu a chijskému loďstvu, ktoré sa tam nachádzalo. Najprv sa dostal do Pyrhy a odtiaľ postupoval rovno do Eresu, kde sa dozvedel, že Aténčania dobyli Mytilénu prvým útokom. A naozaj, aténske loďstvo, ako priplávalo k Mytiléne v bojovom zoskupení, hneď sa dostalo do zátoky, kde ho pravdaže neočakávali, napadli tam prítomné loďstvo nepriateľa a keď sa vojaci vylodili, zlomili odpor obyvateľov mesta a zmocnili sa ho. Túto správu dostal Astyochos od obyvateľov Eresu, čo slúžili na chijských lodiach, ktoré nechal v Metymne Eubulos. Tieto po dobití Mytilény rýchlo ušli a teraz sa stretli s Astyochom, ale iba 3 zo štyroch, lebo jednu zajali Aténčania. Preto sa Astyochos nedostal do Mytilény, ale vyvolal povstanie v Erese a vyzbrojil jeho obyvateľov. Potom vylodil svojich hoplitov a poslal ich s veliteľom Eteonikom do Antissy a Metymny. Sám so svojimi loďami a ešte tromi z Chiu sa ta plavil pozdĺž pobrežia v nádeji, že obyvatelia Metymny, len čo zistia, že sa blíži, nadobudnú odvahu a vytrvajú vo vzbure. Na Lesbe však jednostaj narážal na odpor, preto musel opäť nalodiť svojich hoplitov a odplávať na Chios. Pešie vojsko na lodiach, ktoré malo postupovať k Helespontu, sa takisto vrátilo, lebo v mestách nič nedosiahlo. Onedlho na Chios priplávalo ďalších 6 spojeneckých peloponézskych lodí, ktoré boli predtým v Kenchrejach. Aténčania po odplávaní Astyocha keď opäť dali do poriadku pomery na Lesbe, odplávali odtiaľ, dobyli klazomenskú Polichne, ktorá leží na pevnine a bola opevňovaná, obyvateľov prepravili naspäť na ostrov, okrem pôvodcov povstania. Tí odišli do Dafnuntu a Klazomeny sa opäť pridali k Aténam.
V to leto Aténčania, ktorí obliehali Milétos dvadsiatimi piatimi loďami, sa vylodili pri Panorme. Neďaleko Miléta pri boji bol zabitý lacedemonský veliteľ Chalkideas, ktorý tam prišiel na pomoc s príliš malým oddielom. Potom odplávali, no o 3 dni sa vrátili a postavili tropaion, ktorý Miléťania zbúrali, lebo ho Aténčania postavili na inom území a nie tam, kde prebiehala bitka. Aténčania Leon a Diomedon pokračovali na mori v útokoch proti Chiu, používajúc ako východiskový bod pre svoje výpady Oniusské ostrovy, ďalej pevnosti Sidussu a Ptelon, ktoré mali na erytrejskom území. Na lodiach mali hoplitov, ktorých odviedli podľa odvodných zoznamov. Vylodili sa aj pri Kardamyle a Bolisku a porazili vojakov z Chiu, ktorí ta pribehli na pomoc. Mnohých pobili a spustošili územie. Potom zvíťazili aj v druhej bitke pri Fanai a po tretí raz pri Laukoniu. Po týchto troch bitkách sa Chijčania už nepostavili na odpor, Aténčania však spustošili celú krajinu, ktorá bola starostlivo obrábaná a ktorá bola veľmi pekná, lebo od čias perzských vojen neprežila nijakú katastrofu. Veď obyvatelia Chiu, pokiaľ si pamätám, boli jediní okrem Lacedemončanov, ktorí si zachovali aj v období rozkvetu zdravý úsudok a čím väčšmi rástla moc ich štátu, tým väčšmi ju upevňovali zákonným poriadkom. A hoci sa môže zdať, že počas povstania obyvatelia Chiu zjavne preukázali menšiu opatrnosť a rozvahu, pokiaľ išlo o ich bezpečnosť, no je potrebné napísať, že sa na vzburu opovážili iba vtedy, keď sa o nebezpečenstvo mohli deliť s mnohými statočnými spojencami a keď počuli, že už sami Aténčania po sicílskej porážke nepopierali, že ich situácia je veľmi zlá. Ak sa v nepredvídaných udalostiach, aké prináša ľudský život stali obeťou nejakého omylu, rátali práve tak ako iní, čo rozmýšľali ako oni, že onedlho bude koniec aténskej moci. Teraz keď niektorí stúpenci demokracie a prívrženci Aténčanov videli, že sú blokovaní od mora a že nepriateľ pustoší ich krajinu, chceli opäť vydať svoje mesto Aténčanom. Keď sa o tom dozvedeli úradníci mesta, neprejavili nijaké znepokojenie, ale zavolali z Erytier nauarcha Astyocha a uvažovali, ako by bolo možné vyhnúť sa nebezpečenstvu čo najmiernejšie, teda vydaním rukojemníkov, alebo iným spôsobom. Taká bola situácia na Chiu."
To že vojaci z Chia nebojovali proti Aténčanom nie je na počudovanie, lebo ako vieme, tak Atény mali armádu, ktorá bojovala, zatiaľ čo Chios nie. Mali vojakov, ale len takých - palácových, ako my. Niečo iné je cvičiť na cvičiskách cvičenia a nácviky boja, kde sú dané pevné pravidla a niečo iné je byť vo vojnovej riave, kde mnohé okolnosti určuje protivník, ktorý sa nespráva tak, ako by si to tí, vycvičení na cvičiskách, želali. V ďalšej časti tohto roku vojny vám opíšem pokračovanie vojny v Iónii a okrem iného aj jednu zrážku, kde Ióni porazili Dórov, aj keď na nejakých úsekoch bojovali Ióni proti Iónom a Dóri proti Dórom.
