" A skutočne, Alkibiades sa tešil u spoluobčanov veľkej úcte, No predsa neviazaný spôsob života a výdavky na chov koní poburovali občanov proti nemu, lebo jeho finančné výdavky boli vyššie, ako si mohol dovoliť. Ľud bol tej mienky, že Alkibiades túži a stať tyranom, preto bol proti nemu. Nebral do úvahy, že v štátnej službe ako stratég preukázal vynikajúce schopnosti, no vzhľadom na jeho súkromný život mu odňal funkciu stratéga a zveril vedenie iným, ktorí priviedli mesto do skazy".
Tu a ešte na iných miestach je Tukydides akosi nekritický a zabúda na svoje predsavzatie byť nezaujatým pozorovateľom. A ešte k tomu, podľa jeho súkromných poznámok, vyslovuje názor, že ak by na Sicílii zostal Alkibiades a Nikias stratégmi, tak Aténčania neutrpia takú porážku. Áno, teraz predbieham, ale musím objasniť nejaké veci popísané v tejto knihe s ktorými nesúhlasím a nesúhlasím aj s tým posledným názorom Tukydida. Môj názor je ten, že Aténčania si vzali príliš veľké sústo a to ich zadusilo a tak znevažovať Demostena a Lamacha na úkor Alkibiada sa mi javí z jeho strany nekorektné. Neviem kde bola tá príčina tohto konania, ale asi bude v tom, že k Alkibiadovi mohol mať nejaký bližší vzťah, možnože tá nekritickosť a dokonca žičlivosť voči takému populistovi ako bol Alkibiades, vyplývala z toho, že Alkibiades bol príbuzným Perikla a Tukydides sa v Periklovi videl a obdivoval ho, zatiaľ čo Demostenes mu asi ležal v žalúdku pre tú výhru pri Pyle a následne na Sfaktérii, kde Demostenes Brasida poslal na maródku, zatiaľ čo jeho (Tukydida) Brasidas nepriamo poslal do vyhnanstva (viem, na Sfaktérii oficiálne vyhral Kleon, ale mám dojem, že ten len zlizol smotanu, ktorú mu tam pripravil Demostenes). Hoci na druhej strane, inde pravdivo opisuje Alkibiada takého, aký bol a čo bolo motorom jeho snáh.
Alkibiades teda po tom všetkom a hlavne cítiac za sebou podporu väčšiny vystúpil na agore a predniesol asi takúto reč:-
"Aténčania, funkcia veliteľa zrejme neprislúcha nikomu inému väčšmi ako mne (ste svedkami, že som musel začať takto, lebo ma Nikias v reči urazil) a ja, aspoň si myslím, som tejto funkcie hodný. Veď činy, ktoré sú spojené s mojim menom po predkoch i moje osobné, sú slávne a prinášali slávu a prospech vlasti. Medzi Grékmi sa nájdu ľudia, čo si mysleli, že naše mesto bolo zrazené k zemi vojnou, ale aj ľudia, čo preceňujú jeho sily vďaka tomu, ako som sa preukázal na olympijských hrách ja. Poslal som totiž na preteky sedem vozov, čo predo mnou neurobil nijaký jednotlivec a okrem víťazstva som získal jedno druhé a jedno štvrté miesto a celkove som dokázal, že som hodný víťazstva v každej disciplíne. Viete, že táto skutočnosť je úctyhodná a môže poslúžiť za dôkaz našej sily. Aj veľkolepý dôkaz o tom, ako som splnil funkciu choréga, vzbudzuje u niektorých spoluobčanov závisť, ale v očiach cudzincov je taká štedrosť dôkazom našej sily. Takisto nemožno pokladať za prejav neskromnosti, ak niekto, kto sa zaslúžil o vlastný prospech i o prospech vlasti, nechce byť kladený na roveň ostatných, veď ani o nebezpečenstvo sa nedelil s nikým iným. Takisto ako ľudia zvyčajne opúšťajú tých, čo sú v nešťastí a neznášajú s nimi rovnaký osud, netreba závidieť šťastným, že pohŕdajú inými ľuďmi. Ak ich pokladáme za seberovných, prejavujeme im rovnakú pozornosť, ako tým, čo nemali úspech. A to tak by nemalo byť. Vieme, že je dosť takých ľudí, ktorí vynikajú statočnými činmi v akejkoľvek oblasti a kým žijú, sú na ťarchu iným, ktorí sú im rovní (vlastne všetci, čo sa s nimi stýkajú, sú im rovní). Zato po ich smrti sa mnohí vyhlasujú za ich príbuzných (hoci neodôvodnene) a ich rodné mesto im to neupiera, ani ich za to neodsudzuje, ale podporuje ich v tomto klamstve. Aj ja sa usilujem nasledovať slávu mojich predkov, hoci ma kritizujú za môj súkromný život, uvážte však sami, či sa o verejné veci starám menej, ako ktokoľvek iný. Vari som nám nezískal za spojencov najsilnejšie mestá na Peloponéze, pričom som vás nevystavil takmer žiadnemu nebezpečenstvu a nežiadal výdavky naspäť, vari som neprinútil Lacedemončanov, aby bojovali pri Mantinei a podstúpili všeobecné nebezpečenstvo v boji, ktorý trval jeden deň? A hoci zvíťazili, dodnes nie sú celkom presvedčení o svojich silách."
Tu to musím opäť prerušiť a odporúčam sa vrátiť o zopár článkov dozadu, kde som opísal boj Argejčanov a ich spojencov ( s Aténčanmi), voči Tégejčanom a ich spojencom ( aj Lacedemončanom) pri Mantinei. To že sa Alkibiades chváli rodinou a pripisuje si z toho dôvodu nejaké zásluhy, to akosi dokážem pochopiť, ale toto čo teraz povedal svedčí o všetkom možnom, len nie o súdnosti. Že kráľ Agis raz ustúpil a druhý krát bol prekvapený nečakanou akciou Argejčanov, vďaka ktorej sa jeho oddiely nestihli zoradiť tak ako mali a aj napriek tomu vyhral, Alkibiades takticky zamlčal. Hoci musel vidieť zmätok v radách peloponézskeho vojska a aj to, že pred bojom sa dva lochy presúvali, ale úplne sa nepresunuli a ani ich miesto nebolo zaplnené. No aj napriek tomu Tégejčania so spojencami (prakticky Lacedemončania) vyhrali nad pripraveným protivníkom. A druhý aspekt, ktorý Alkibiades zamlčal bol ten, že Argejčania, na základe tejto bitky, ktorá podľa Alkibiada bola pre Peloponézanov nie veľmi slávna, prakticky odskočil od spojenectva s Aténčanmi a načas proti Lacedemončanom prestali vyvíjať nepriateľské aktivity. Dokonca v Argu na základe tej jedinej bitky sa načas zmenila vláda. Takže tu sa mi Alkibiades javí väčší populista, ako Kleon, ktorý aspoň nebol tak namyslený a nefabuloval.
"A toto všetko som dokázal ako mladý a veľmi neskúsený. Dokázal som ich presvedčiť vhodnými slovami, ako aj zápalom vzbudzujúcim dôveru. Preto sa ani teraz nebojte mojej mladosti, lebo som ešte v rozkvete svojich síl a kým sa zdá, že Nikia sprevádza šťastie, využite prednosti nás oboch. Nezmeňte svoj názor na výpravu na Sicíliu, akoby išlo o podujatie proti veľkej mocnosti. Sicílske mestá majú veľa obyvateľov, ale je to obyvateľstvo miešané a ľahko mení politické usporiadanie a príjme nových prisťahovalcov. Preto si tam nikto neobstaráva zbraň na ochranu vlastnej osoby, ako to býva v bojoch o vlastné mesto, ani krajina nemá dosť vlastných verejných ustanovizní, ale každý sa stará iba o to, niečo dosiahol na úkor celku a to alebo presvedčivou výrečnosťou, alebo pomocou občianských nepokojov. V prípade, že sa mu to nepodarí odsťahuje sa do inej krajiny."
Mám dojem, ako keby sa tu Alkibiades sám opisoval. O iných vyčítavo vraví niečo, čoho sa sám (a to do slova a do písmena) drží. Tiež je výrečný, až populistický a aby si zachránil kožu tak utečie najskôr k Sparťanom, potom k Peržanom a od nich naspäť k Aténčanom. Namiesto toho, aby sa postavil pred súd a tam sa hájil. Asi vedel, že by nemal šancu..., ale tu krásne vidieť, že kvôli svojmu záujmu je schopný podceniť protivníka o ktorom musel mať správy, že taký nie je, ako sa ho snaží opísať a zamlčí zhromaždeniu určité skutočnosti, ktoré musel od zvedov vedieť.
" Takže vonkoncom nie je pravdepodobné, aby takýto dav počúval rečníka, alebo sa dal strhnúť verejnou mienkou, alebo sa venoval verejnému záujmu. Všetci by sa pridali k tej skupine, ktorá by im sľubovala niečo výhodné, najmä ak sú, ako sa dozvedáme medzi nimi občianske rozbroje. Okrem toho nemajú toľko hoplitov, ako sa pýšia. Veď aj silné grécke mestá mali v skutočnosti menej hoplitov, než koľko ich odhadovali sami. V tom smere sa Grécko dopustilo veľkého omylu, hoci v poslednej vojne mohli mestá len s ťažkosťami poslať do boja dostatočný počet hoplitov. Taká je situácia, ako sa dozvedám na Sicílii a môže byť pre nás ešte priaznivejšia. Veď tam nájdeme veľa barbarov, ktorí z nenávisti voči Syrakúzanom pôjdu do boja po našom boku proti ním. Ale ani tam sa nestretneme s nijakou prekážkou, ak sa správne rozhodnete. Veď naši predkovia získali nadvládu, keď mali tých istých nepriateľov o akých hovoríme teraz, ktorých nechávame v tyle, keď sa vydávame na výpravu na Sicíliu a okrem toho Peržanov a dokázali to iba vďaka prevahe na mori a vytvorili silnú ríšu. Okrem toho Peloponézania nemali nikdy takú malú nádej na úspech v boji ako teraz. Napokon, ak zmobilizujú všetky sily budú schopní napadnúť našu krajinu, aj keď neodplávame na Sicíliu. Ale na mori nám ani v tomto prípade nemôžu uškodiť, lebo nám aj potom ostane dosť lodí k tomu, aby sme nepriateľa odrazili.
Takže akú opodstatnenú zámienku by sme mali uviesť, aby sme ospravedlnili našu nerozhodnosť voči tamojším spojencom, ktorým máme pomáhať? Raz sme sa už zaviazali prísahou, že im pomôžeme a nesmieme sa vyhovárať, že oni nám nepomohli. Predsa sme neuzavreli spojenectvo, aby nám posielali pomoc sem, ale aby nás chránili proti našim nepriateľom na Sicílii a zabránili im podniknúť výpravu proti nám. Veď naše panstvo, ako každé iné, bolo zabezpečené tak, že sme vždy prišli na pomoc Grékom i cudzincom, keď nás o ňu požiadali, lebo sme nedávali prednosť pokoju nás všetkých a keby sme mali rozmýšľať, či treba pomáhať niektorému spríbuznenému kmeňu, alebo nie, tak by sme len o niečo zväčšili svoju moc, ba skôr naopak, celkom by sme si našu ríšu zničili. Pravdaže proti silnému nepriateľovi sa treba nielen brániť, ale aj predvídať jeho útok. Nemôžeme však dopredu presne určiť, kam by sme chceli, aby siahala naša moc, no keďže sme v takej situácii v akej sme, treba na jedných útočiť a druhých znepokojovať. Iba tak sa vyhneme nebezpečenstvu, aby sme nakoniec nemuseli znášať ich nadvládu. Ale ani mier nesmieme posudzovať z toho hľadiska ako iní, hádam len v tom prípade, ak máme rovnaké politické ciele. A preto ak zamýšľame ešte zväčšiť svoju moc tu, ak zaútočíme proti nepriateľom na Sicílii, musíme sa pustiť s loďstvom na more, aby sme pokorili pýchu Peloponézanov a aby sme im dokázali, že nestojíme o terajší pokoj, ale že sme sa odhodlali odplávať na Sicíliu. Alebo si ju podrobíme a staneme sa pánmi celého Grécka, alebo aspoň spôsobíme škody Syrakúzanom, čo bude na osoh nám a našim spojencom."
Ako keby nad tretím variantom, o ktorom vravel Nikias, ani nerozmýšľal. Tu sa, v jeho podaní, prejavuje neschopnosť mladých podchytiť všetky aspekty svojho konania a zase schopnosť starších aspoň o tom pouvažovať.
"Čo sa týka našej bezpečnosti a nášho tamojšieho pobytu, či sa situácia bude vyvíjať pre nás priaznivo, alebo sa budeme musieť odtiaľ vrátiť, to závisí od loďstva, lebo v loďstve máme prevahu nad všetkými Sicílčanmi dokopy. Nuž nedajme sa odradiť Nikiovými rečami o pokoji stoj čo stoj, ani medzi nezhodami medzi mladými a staršími, ale podľa naučeného poriadku, tak ako naši predkovia, spolu starí a mladí, prijímali rozhodnutia a priviedli mesto k terajšiemu stavu a sláve, usilujte sa teraz takým istým spôsobom ešte viac zveľadiť. Majte na pamäti, že ani mladosť a ani staroba samy osebe nič neznamenajú. Naopak, spojenie akejsi ľahkomyseľnosti mladosti, rozvážnosti staroby a pevnej rozhodnosti stredného veku je najväčšia sila v štáte. A ak sa štát dostane do stavu úplnej pasivity, jej následkom sa do záhuby. Ak sa však neustále bojuje, nadobúda skúsenosti a dokáže sa ubrániť nielen slovami, ale aj skutkami. V podstate som presvedčený, že štát, ktorý prejde od rozumnej činorodosti k záhaľke, veľmi skoro podľahne skaze. No najbezpečnejšie žijú ľudia vtedy, keď sa čo najmenej odklonia od svojich obyčají a zákonov, aj keby boli horšie, ako ich majú inde."
Alkibades skončil svoju reč, no iní čo tam boli- hlavne Egesťania a utečenci z Leontín- pripomínali prísahy a ešte viac nástojili na výprave. Keď Nikias pochopil, že sa mu nepodarilo ľud presvedčiť, podnikol ešte posledný pokus tým, že sa pokúsil ľudu poukázať na veľkosť zabezpečenia, nutných potrieb a prostriedkov. Vstal a povedal asi toto:-
"Aténčania, vidím, že ste pevne rozhodnutí podniknúť výpravu (ktorá by sa mala uskutočniť podľa vášho želania), predsa však vyslovím svoj názor k potrebným veciam. Chceme sa vydať na výpravu, ako som informovaný proti silným mestám, ktoré sú nezávislé jedno od druhého a nepotrebujú zmeniť svoje zriadenie, na čo by ochotne pristúpili tí, čo žijú v jarme a chceli by získať znesiteľnejšie životné podmienky. Tieto nezávislé mestá by neprijali poslušne našu nadvládu namiesto slobody. Na spomínanom ostrove je veľa gréckych miest. Okrem Naxu a Katany (ktoré dúfam, ako príbuzné s Leontinčanmi budú našimi spojencami) je ich sedem v plnej bojovej pohotovosti a sú rovnako silné, ako my, predovšetkým Selinus a Syrakúzy a hlavne proti ním smeruje naša výprava. Majú veľa hoplitov, lukostrelcov a kopijníkov, mnoho lodí a silné posádky z občanov. Okrem toho majú veľa peňazí od súkromných osôb a Selinus aj v chrámových pokladniciach. Syrakúzania navyše vyberajú dane od niektorých barbarských kmeňov. Ich najväčšou prednosťou, ak ich porovnám s nami je, že majú silnú jazdu a vlastnú zásobu obilia a nemusia ho dovážať.
Proti takej sile teda nestačí mať loďstvo, no musí tam byť veľa pešiakov, ak chceme čosi dosiahnúť podľa svojich plánov, aby nám ich jazda neznemožnila vystúpiť z lodí, lebo je pravdepodobné, že s takmer všetky sicílske mestá zo strachu pred nami spoja a nebudeme môcť získať iných spojencov, okrem Egesťanov, ktorí by nám poskytli jazdu na ochranu pred ich jazdou. Bolo by hanbou, keby sme museli ujsť ako porazení, alebo dodatočne žiadať posily, lebo sme si vopred dôkladne všetko nepremysleli. Musíme teda odtiaľ vyplávať dokonale pripravení a pritom mať na mysli, že ideme veľmi ďaleko od vlasti a že naša výprava nebude taká, ako keby sme išli na pomoc tunajším našim spojencom, kde dovážanie zásob zo spriatelených miest nerobí problémy. Teraz sa ocitneme v úplne cudzej krajine, z ktorej za štyri zimné mesiace sa k nám ani posol nedostane.
Preto podľa mojej mienky treba, aby sme mali veľa vlastných ťažkoodencov aj spojeneckých, nielen z podrobených miest, ale aj z peloponézskych, či ich už získame presviedčaním, alebo peniazmi. Potrebujeme veľa lukostrelcov a prakovníkov na ochranu proti nepriateľskej jazde a musíme mať veľa zásobovacích lodí na mori, aby sme mohli bez ťažkostí dovážať zásoby. Musíme si odtiaľto zobrať na prepravné lode dosť potravín, teda obilia a páleného jačmeňa a najať do služby pekárov a takisto z každého mlyna zodpovedajúci počet ľudí, aby malo vojsko vlastnú stravu, ak by náhodou bola plavba dlhá pre nepriaznivé počasie. Veď každé mesto nemôže uživiť také obrovské vojsko. Ale ako sa musíme zásobiť všetkými možnými potrebami, predovšetkým sa treba už tu zabezpečiť dostatkom peňazí. Čo sa týka peňazí, pripravili nám ich Egesťania, ako sami tvrdia, ale buďte si istí, že ostane iba pri sľuboch.
Lebo ak odtiaľto odplávame čo najlepšie pripravení, nehľadiac na ich vojenskú silu, vtedy budeme môcť silou poraziť nepriateľa a zachrániť seba a svojich spojencov. Predstavte si, že naše vojsko pôjde zakladať mesto do cudzej a nepriateľskej krajiny. Preto sa musíme hneď v prvý deň zmocniť ich územia, ináč ak sa nám to nepodarí, tak celá krajina sa nám postaví na odpor. Ja sám sa toho obávam a viem, že musíme mať veľkú disciplínu a náš úspech bude závisieť od šťastia, ktoré nie je ľahké chytiť. Preto na výprave, ktorá nás čaká sa budeme čo najmenej spoliehať na šťastie a budeme bojovať s dostatočnými silami, ktoré, dúfajme, nám zabezpečia pokoj. Ak je niekto inej mienky, rád ho počúvnem."
Nikias si myslel, že tieto možné problémy možno odradia Aténčanov od výpravy, ale ako som už spomenul- kopov zacítil krv- a už ho nie je ľahké odtrhnúť od stopy. V ďalšej časti, po opísaní príprav na výpravu, sa vrátim k začiatku tejto vojny a opíšem Atény tak, ako ich na začiatku videl ich nepriateľ- Archidamos, ktorý pomerne slušne odhadol potenciál Aténčanov a prečo konajú činy, ktoré konajú.
