Priebeh peloponézskej vojny v posledných rokoch, od prijatia Nikiovho mieru až do prijatia oligarchickej vlády v Aténach a zvrhnutia demokracie a až do víťazstva aténskeho loďstva v Helesponte, som v súlade s inými nazval vojnou sicílskou, hoci sicílsky konflikt bol len jednou časťou celej peloponézskej vojny. No tá slávna epopeja bola Tukydidom najviac opísaná a Tukydides jej venoval až dve knihy zo svojich ôsmych. V dvoch knihách opísal 2 roky vojny medzi Aténčanmi a ich spojencami a Syrakúzanmi a ich spojencami v nádhernom opisnom štýle, ktorý inde chýba. V mnohých častiach suchopárne opisné formy zanechá a prejaví sa v ňom schopný spisovateľ, ktorý mal veľmi dobrých učiteľov. Ale teraz nechcem písať o Tukydidovi, ale o skončenej vojne, ktorá dala podnet ku skutkom, ktoré by inak nenastali. Po archidamskej vojne mali navrch Aténčania, hoci Brasidas sa postaral o eliminovanie následkov bojov pri Pyle a na Sfaktérii. Po sicílskej vojne sa vážky naklonili na stranu Lacedemončanov a to podstatne viac, lebo táto porážka bola omnoho hroznejšia, ako následky Sfaktérii a občasných prehier Lacedemončanov na mori. Ako keby sa takto Aténčanom vrátila ich nadutosť a arogancia moci. Je pravdou, že Aténčania si k tej prehre dopomohli aj sami, a to postupnými krokmi, ktoré (podľa mňa) zahŕňali - 1. - nerešpektovanie názoru Nikia v tom, proti komu idú a aké záujmy budú hájiť. 2. - včasné nedošetrenie výčinu Alkibiada a následne hrubé podcenenie jeho úteku k Sparťanom. 3. - vážnou chybou bolo to, že Aténčania po príchode k Syrakúzam na ne nezaútočili celou silou a maximálne dôrazne aj napriek tomu, že takmer celé syrakúzske vojsko bolo pomerne ďaleko od Syrakúz (opis je v 17. roku vojny v 11. časti). 4. - pomalý postup Demostena k Sicílii a jeho zbytočné zaangažovanie sa v zakladaní pevností na Peloponéze. 5. - podcenenie príchodu Gyllipa a hlavne po 6. - hrubá Demostenova chyba, keď v deň príchodu podnikol nepripravený útok na Epipoly. Boli tam aj iné chyby, napríklad keď po námornej bitke vo Veľkom prístave aj napriek tomu, že boli bojaschopnejší ako syrakúzske loďstvo, neodplávali a tak poskytli Syrakúzanom možnosť skonsolidovať svoje sily a nechali sa uzavrieť. No najvážnejšie bolo to, čo už povedal aj Nikias, išli do dobyvačnej vojny proti mestu, ktoré bolo slobodné a takmer rovnako veľké ako Atény.
Takže využijem svoje právo autora v tomto blogu a delenie epizód tejto vojny nepriamo rozdelím do 3. veľkých celkov, ktoré sa skončia dôležitými medzníkmi po určitých veľkých akciách. Archidamska vojna sa skončila Nikiovým mierom po určitých udalostiach, ktoré neboli priaznivé ani pre jednu stranu, no viac získali Aténčania a Lacedemončania viac stratili. A k tomu sa proti Lacedemončanom vzbúrili a aj nepriamo proti nim vystúpili aj ich bývali spojenci Boióťania a Korinťania tým, že sa k zmluve nepridali a dokonca ju ignorovali. Druhé obdobie vojny sa nepriamo začalo tým, že proti Lacedemončanom politicky a vojensky vystúpili Argejčania a až po bitke pri Tegei Lacedemončania nadobudli sebavedomie, keď Argu takto ukončili veľmocenské a hegemonistické ambície. Sicílska vojna, hoci tvorila iba 1/5 tohto 10 ročného obdobia, bola nazvaná podľa výpravy, ktorú podnikli Aténčania a na ktorej uspeli tak, ako uspeli. Jej nepriamo priamy dôsledok bol prevrat v Aténach, ktorý viedol k nastoleniu rady 400 a k iným skutočnostiam, ktoré ešte uvediem. A udalosťami po činnosti rady 400 nastane 3. obdobie vojny, ktoré skončí po Lysandrovom víťazstve pri Kozích riečkach a následnej kapitulácii Atén. Hoci vojna bude pokračovať aj neskôr, až do bitky, ktorá ukončila Tébsku hegemóniu, no autorom statí po 21. roku vojny bude už Xenofón, ktorý ale spočiatku využije Tukydidove poznámky. Pokračujem opisom udalostí tak, ako ich opísal Tukydides, v časti, keď Aténčania podnikli opatrenia k tomu, aby eliminovali následky porážky a to až tak, že sa ľud vzdal svojich právomoci v prospech nejakej skupinky úradníkov. Toto rozhodnutie bolo pomerne nešťastné, lebo od tej doby si akosi úradníci automaticky právomoci len navršovali a ľud zbavili priameho riadenia, či možnosti priameho rozhodovania o činoch politikov. Lacedemončania zase prvýkrát použili niektoré metódy Aténčanov k získavaniu peňazí. Vplyv Alkibiada sa asi nezaprie, že? V tomto článku budeme čítať aj mená, ktoré nás môžu pekne prekvapiť, a preto odporúčam zapamätať si príčiny, prečo sa dialo to, čo sa dialo a prečo osoby štátu, ktorý bol na hlavu porazený pred 67 rokmi, sa zrazu začali angažovať v tomto konflikte a ako im a za akých podmienok bolo vyhovené.
„Medzitým čo sa obidve strany pripravovali na vojnu a správali sa, ako by sa začali chystať, Eubojčania ako prví vyslali poslov k Agidovi, aby rokovali o odtrhnutí sa od Aténčanov. Agis prijal ich návrhy a pozval z Lacedemonu Alkmena, Stenelaidovho syna a Melanta, aby ich poslal ako stratégov spravovať Euboiu. Len čo prišli s 300 neodamódmi, Agis pripravoval ich prepravu na Euboiu. V čase, keď sa Agis chystal odplávať na ostrov, prišli k nemu aj poslovia z Lesbu, ktorí takisto tlmočili želanie vyvolať povstanie. Títo podporovaní Boióťanmi, presvedčili Agida, aby odložil záležitosti na Euboi a aby podporil snahy o odtrhnutie sa Lesbanov. On ta poslal ako harmosta Alkamena, ktorý mal najprv odísť loďou na Euboiu. Agis a Boióťania sľúbili Lesbanom, že im pošlú na pomoc 10 lodí. Tieto záležitosti Agis usporadúval tak, že sa neradil s úradmi v Sparte, lebo kým bol veliteľom vojska v Dekelei, mal úplnú slobodu rozhodovania a mohol vysielať vojsko kamkoľvek, ako aj konať odvody a vyberať peniaze. Dalo by sa povedať, že v tomto období spojenci počúvali skôr jeho ako Lacedemončanov v hlavnom meste, lebo so svojim vojskom vzbudzoval strach a rešpekt. V čase rokovania kráľa s Lesbanmi, obyvatelia ostrova Chios a Eretrijčania, ktorí boli takisto ochotní odtrhnúť sa od Aténčanov, požiadali o pomoc nie Agida, ale Lacedemončanov v Sparte. Spolu s nimi prišiel aj posol od Tissaferna, satrapu kráľa Dareia, syna Artaxerxovho, v prímorských oblastiach. Aj Tissafernes sa snažil získať si na svoju stranu Peloponézanov a sľuboval im zásoby potravín. Kráľ Dareius nedávno požadoval daň z tejto oblasti, ale on ju nezaplatil, lebo ju nemohol vymáhať od tamtých gréckych miest, ktoré mal v oblasti, lebo ich chránili Aténčania. Satrapa rátal s tým, že keď oslabí Aténčanov, bude ľahšie vyberať dane. No zároveň dúfal, že sa mu podarí prehovoriť Lacedemončanov na spojenectvo s kráľom a dostane do rúk živého alebo mŕtveho Amorga, Pisutnovho (bývalý satrapa- -poznámka A.B.) nezákonného syna, ktorý vyvolal vzburu v Kárii, ako mu prikázal kráľ.
Tak teda obyvatelia Chiu, ako aj Tissafernes mali spoločné záujmy a ciele. Vtedy prišli do Lacedemonu Megarčan Kalligeitos a Kyzičan Timagoras, Atenagorov syn. Obidvaja boli vo vyhnanstve a žili u Farnabaza, Farnakovho syna. Týchto poslal Farnabazos, aby pripravili loďstvo do Helespontu. Sám sa usiloval získať si na svoju stranu grécke mestá vo svojej satrapii a podnecoval ich do vzbury proti Aténčanom, aby od nich odskočili a aby mohol pripraviť spojenectvo Lacedemončanov s kráľom, po čom osobne túžil. Keďže poslovia Tissaferna a Farnabaza konali v Sparte nejednotne, nastali medzi nimi veľké nezhody. Prví totiž chceli, aby Lacedemončania poslali lode do iónskej oblasti a na Chios, druhí najprv do Helespontu. Za takého stavu sa Lacedemončania rozhodli prijať návrhy obyvateľov ostrova Chios a Tissafernove návrhy, lebo tieto podporoval aj Alkibiades, ktorý bol veľmi dobrým a pohostinným priateľom efora Endia, vďaka ktorému dal Alkibiades svojmu synovi lakónske meno Endios. Predsa však poslali Lacedemončania na Chios perioika Frynia, aby zistil, či obyvatelia mesta majú toľko lodí, ako hovoria a či je sila mesta taká veľká, ako o tom koluje povesť. Keď Frynios potvrdil v Lacedemone chýry za pravdivé, ihneď uzavreli s obyvateľmi Chiu a Eretrijčanmi spojenectvo a rozhodli, že im pošlú 40 lodí, lebo podľa údajov mali k dispozícii 60. Z tých 40 lodí mali v úmysle poslať 10 lodí s veliteľom Melakridom, ktorý bol nauarchom, ale keďže medzitým nastalo zemetrasenie, poslali namiesto Melakrida Chalkidea a namiesto jemu pridelených 10 lodí poslali iba 5. Týmito udalosťami sa skončila zima a 19. rok vojny, ktorú opísal Tukydides."
Takto skončil veľmi dôležitý rok tejto vojny. Odporúčam zapamätať si niektoré (takmer všetky... :) ) mená, lebo s mnohými sa budeme stretávať aj v knihe Grécke dejiny od Xenofóna. A tu nastali aj skutočnosti, ktoré dali základ tomu, že sa neskôr mnohí spojenci Lacedemončanov od nich začali odkláňať a postupne prispeli k tomu, že slávne mesto Sparta upadlo do zabudnutia. Boli to činy, ktoré vyčítali Aténčanom a kvôli čomu sa všetci proti Aténčanom búrili.
