„Medzitým sa na Same začalo hnutie proti oligarchickej vláde a práve v čase, keď sa ujala moci rada 400, odohrali sa tieto udalosti. Oligarchovia na Same, čo dávnejšie povstali proti vláde demokracie, pod vplyvom Peisandra v čase, keď bol na Same a pod vplyvom iných aténskych sprisahancov, ktorých bolo asi 300, pripravili sprisahanie a chceli útočiť na svojich spoluobčanov - demokratov. Tu s Charminom, jedným z aténskych stratégov a s niekoľkými ďalšími Aténčanmi, čo boli vtedy na Same, zabili akéhosi Aténčana, ktorý bol vypovedaný ostrakizmom, nie zo strachu pred jeho politickou mocou a vplyvom, ale preto, lebo ho pokladali za nemravného a za hanbu mesta. Dopustili sa aj iných zločinov a pripravili útok proti demokratom. Keď sa demokrati dozvedeli o ich plánoch, oznámili ich stratégom Leontovi a Diomendontovi (týchto si ľud vážil, lebo nenávideli oligarchiu), ďalej trierarchom Trasybulovi a Trasylovi, ktorý slúžil ako hoplit, ako aj niekoľkým iným, ktorí vždy prejavovali prudký odpor proti sprisahancom. Žiadali ich, aby ich nenechali zahynúť a nedovolili, aby sa Samos odcudzil Aténčanom, lebo len vďaka sa ich moc drží až doteraz. Vtedy začali každého vojaka zvlášť prosiť, aby nepripustil zmenu politického zriadenia, no hlavne žiadali posádku lode Paralos; túto posádku tvorili slobodní aténski občania, ktorí boli vždy proti oligarchii, ba ešte prv, ako sa dostala k moci. Leon a Diomedon vždy, keď loďstvo vyplávalo na more, nechávali obyvateľom Samu niekoľko lodí na ochranu. Preto keď 300 stúpencov oligarchie na Same skutočne napadlo demokratov, celé posádky lodí, najmä velitelia lode Paralos, pribehli na pomoc demokratom. Takto demokrati na Same s pomocou Aténčanmi premohli svojich odporcov, pričom prišlo o život asi 30 ľudí z 300 oligarchov. Troch najvplyvnejších oligarchov odsúdili do vyhnanstva. Ostatní dostali amnestiu a nažívali s nimi v demokratickom zriadení.
Paralos s Aténčanmi Chaireom, synom Archestratovým, ktorý bol pri potlačení vzbury veľmi horlivým, poslali hneď do Atén, aby oznámili čo sa na Same stalo. V Aténach ešte o tom nič nevedeli. Len čo Paralos vplávala do pirejského prístavu, na príkaz rady 400 dvaja, alebo traja členovia posádky boli zajatí a uväznení. Potom zajali loď a ostatná posádka bola prevedená na inú vojenskú loď, ktorej úlohou bolo hliadkovať v eubojských vodách. Keď Chaireas zbadal, čo sa deje, akosi záhadne sa ukryl a vrátil sa na Samos, aby oznámil vojsku, čo sa robí v Aténach a opísal im udalosti príliš prehnane. Vraj tam občanov telesne trýznia, nik nesmie povedať ani slovo proti vláde, dopúšťajú sa násilia na ženách a na deťoch a predáci vraj majú v pláne pochytať a uvrhnúť do väzenia všetkých vojakov na Same, ktorí nesympatizujú s ich mocou a budú ich väzniť, ak sa vojaci zo Samu nevzdajú. K tomu Chaireas pridal ešte veľa iných výmyslov.
Po tej správe sa vojaci vrhli proti predstaviteľom oligarchie a ich spoločníkom, aby sa im pomstili, no zabránili im v tom tí, čo zostali neutrálni a vysvetlili im, že by tak zničili všetko, keď práve nepriateľské loďstvo je pripravené na útok a kotví oproti ich lodiam v neveľkej vzdialenosti. Potom Trasybulos, syn Lykov, a Trasylos, najvýznamnejší predáci odporu proti rade 400, ktorí sa otvorene usilovali o demokraciu na Same, slávnostnou prísahou zaviazali všetkých vojakov, no osobitne stúpencov oligarchie, že zostanú demokratmi a že budú horlivo pokračovať vo vojne proti Peloponézanom, že budú nepriateľmi rady 400 a že nebudú s nimi rokovať. Dospelí mládenci na Same, schopní nosiť zbraň, zložili takú istú prísahu a spojili sa s aténskymi vojakmi v spoločnom záujme, ktorý sa zrodí v nebezpečenstve, lebo vojaci boli presvedčení, že sa nezachránia, ale zahynú spoločne, ak rada 400 a nepriatelia v Miléte získajú prevahu a zvíťazia.
Medzi vojakmi a predákmi mesta vznikol vtedy spor v ktorom sa vojaci usilovali o víťazstvo demokracie, tí druhí sa usilovali podriadiť vojsko a loďstvo oligarchii. Vojaci sa zišli na zhromaždení, zosadili trierarchov a stratégov a zvolili si namiesto nich nových, ku ktorým patrili Trasylos a Trasybulos. Na tribúnu vystupovali vojaci a vyzývali svojich spolubojovníkov, aby nestrácali odvahu preto, lebo mesto sa od nich odvrátilo, veď to sa oddelila menšina od nich, od väčšiny, ktorí majú v každom ohľade viac prostriedkov. Keďže im patrilo aj loďstvo, mohli donútiť všetky mestá, aby prijali ich nadvládu a platili dane, ako by to robili, keby ich za tým účelom poslali z Atén. Mali k dispozícii aj Samos, ktorý v predchádzajúcom období takmer zbavil Aténčanov nadvlády na mori, odkiaľ môžu tak úspešne ako predtým odrážať nepriateľské útoky. Keď im patrí loďstvo, budú si môcť ľahšie zadovážiť potrebné veci než Aténčania. Aténčania skutočne ešte predtým mohli mať pod dozorom prístup do Pirea len preto, lebo loďstvo dokázalo zaujať silnú pozíciu pri Same. No teraz, ak obyvatelia mesta nebudú chcieť obnoviť predchádzajúce zriadenie, môžu oni na Same dosiahnúť to, že mesto stratí prístup k moru a tým ho vyhladovať. Pomoc mestu vojsku bola totiž v boji proti nepriateľovi nepatrná a nemala význam, lebo Atény vojsku nemohli poskytnúť ani peniaze, tie si vojaci získavali sami, ani také rozhodnutie, ktoré zaisťuje štátnu moc nad vojskom. Aténčania urobili chybu, keď zrušili zákony po otcoch, kým oni ich zachovávajú a pokúsia sa k tomu donútiť aj oligarchov, takže tí, čo by mohli dobre poradiť vojsku na Same nie sú horší rečníci, ako tí v meste. Ak Alkibiadovi poskytnú možnosť vrátiť sa z vyhnanstva beztrestne, rád im vyjedná spojenectvo s perzským kráľom. V horšom prípade aj pri úplnom neúspechu, hoci majú také veľké vojsko, sa im odkrýva množstvo ciest, aby si našli svoje mestá a majetky.
Asi také povzbudzujúce slova si navzájom povedali na zhromaždení a potom pokračovali v prípravách na vojnu s rovnakým úsilím ako predtým. Desiati vyslanci, ktorých poslala na Samos rada 400, len čo prišli na Delos, kde sa všetko dozvedeli, zostali na Same.
V tomto období v loďstve Peloponézanov v Miléte vznikol nepokoj, že situácia je čoraz horšia a vojaci v zhromaždení hovorili, že Astyochos a Tissafernes maria ich záujmy. Astyochos ani predtým, kým boli ešte sami silnejší a Aténčania nemali veľa lodí, nechcel bojovať na mori a nechce ani teraz, keď vraj nepriatelia nie sú svorní a ich lode nie sú sústredené na jednom mieste. Okrem toho čakajú, že priplávajú fenické lode s Tissafernom, o ktorých sa iba povráva, no nič sa nedeje a preto im hrozí nebezpečenstvo. Tissafernes takisto škodí loďstvu tým, že im sľúbené lode nedodáva a že im nevypláca pravidelne a v plnej výške peniaze na stravu. Preto, ako hovorili, nadišiel čas, aby bojovali proti nepriateľom. Najmä Syrakúzania sa toho domáhali.
Keď sa to vojvodcovia a Astyochos dozvedeli, zišli sa na vojnovú poradu a rozhodli sa pre námornú bitku, lebo aj oni dostali správy o nepokojoch na Same. Preto celé ich loďstvo - mali 112 lodí- a plavili sa smerom k Mykale. Aténske loďstvo - 82 lodí- vtedy kotvilo pri Glauke pri myse Mykale. Len čo Aténčania zistili, že sa blíži nepriateľ, stiahli sa na Samos, lebo podľa nich, nemali dosť lodí, aby sa pustili do rozhodujúcej námornej bitky. Okrem toho dostali aj správu, že aj Strombichides prichádza na pomoc od Abydu pri Helesponte, kam sa vypravil s posádkou loďstva z Chiu a čakali ho, keď dostali správu z Miléta, že Peloponézania sú rozhodnutí bojovať na mori. Preto Aténčania odplávali na Samos a Peloponézania, plaviaci sa k Mykale, sa tam utáborili spolu s pešiakmi z Miléta a z priľahlých krajov. Na druhý deň, keď sa chystali odplávať proti Samu, dostali správu, že priplávali lode so Strombichidom a preto sa hneď vrátili do Miléta. Po príchode posíl, Aténčania ešte väčšmi túžili po námornej bitke a preto vyplávali so 108 loďami proti Milétu, ale keďže nikto im nevyplával oproti, aby ich odrazil, vrátili sa na Samos.
V to leto hneď po týchto udalostiach Peloponézania s celou námornou silou neboli schopní bojovať proti nepriateľovi a nachádzali sa v ťažkej situácii, kvôli nedostatku peňazí na vydržiavanie takého veľkého loďstva, lebo ani Tissafernes neplatil pravidelne. Preto poslali k Farnabazovi Klearcha, Ramfiovho syna, so 40 loďami. Farnabazos zavolal k sebe Peloponézanov a vyhlásil, že je ochotný dať im peniaze na vystrojenie lodí a začal s nimi vyjednávať, aby sa Byzantion odtrhlo od Aténčanov. Peloponézske lode sa chceli vyhnúť Aténčanom a tak vyplávali na otvorené more, no zastihla ich búrka a rozohnala ich. Väčšina z nich sa dostala s Klearchom na Délos, odkiaľ sa vrátili späť na Milétos. Sám Klearchos sa po pevnine dostal k Helespontu a tam prevzal funkciu nauarcha. Ostatní 10, ktorým velil Megarčan Helixos sa dostali k Byzantiu, kde pomohli Byzantíncom vzbúriť sa proti Aténčanom. Keď sa o tom dozvedeli Aténčania na Same, takisto poslali do Helespontu lode a vojsko. Pri Byzantiu sa odohrala neveľká bitka 8 lodí proti 8 lodiam."
Keďže sa rade 400 nepodarilo presvedčiť najdôležitejšiu časť svojho loďstva a aj vojska na Same vo svoj prospech, začali mať problémy. Ako Tukydides napísal, aténsky ľud žil dlho v slobode a preto mu oligarchická vláda nebola po vôli a hlavne, ak nemala páky k tomu, aby ho zlomila. Vojsko bolo, je, aj bude vždy záštitou moci a suverenity a preto jeho strata vždy zmarí snahy o uchytenie moci. Hoci snaha o zmenu systému vyšla zo Samu, tým, že jeho hlavní aktivisti odišli a nenechali tam vodcovskú osobnosť, stratili vplyv na jednanie vojakov a námorníkov a preto sa to všetko zvrtlo ináč, ako sprisahanci chceli. V ďalšej časti vám opíšem návrat Alkibiada a jeho činnosť na Same. Zase sa dostane do svojej kože tým, že rozohrá rôzne hry. Či, a ako mu Aténčania na Same naletia, to uvidíme neskôr.
