V predchádzajúcej časti uvedenej knihy od Xenofóna som nadškrtol, že Xenofónove časomiery sú precíznejšie ako Tukydidove, avšak nie je isté, či im môžeme veriť, lebo mohli byť doplnené do diela dodatočne neskoršími odpisovateľmi. Rozdiel v datovaní je možnože spôsobený aj tým, že Tukydides mal svoje Dejiny peloponézskej vojny ako jediné dielo a nebral do úvahy neskoršie problémy s datovaním (hoci chodil po celom vtedajšom Grécku a Sicílii), ako taký Xenofón, ktorý mal bohaté skúsenosti s písaním kníh a pochodil aj po krajinách Perzskej a Egyptskej ríše a rozmáhajúceho sa Ríma, kde datovanie bolo úplne iné. A aj preto si myslím, že kvôli tomu, aby sa neskôr ľahšie dali udalosti časovo vystopovať, Xenofón zaviedol určovanie dátumu podľa olympiád a aj podľa udalostí, ktoré mali vplyv aj na iné krajiny, ako na Grécko. A tak datovanie v diele Xenofóna nahradí na druhej strane jeho nekomplexný pohľad na dejiny, lebo nám nepriamo odkrýva aj iný pohľad na iné (mimo grécke ) udalosti. V diskusii môžem riešiť hodnovernosť určitej udalosti, či skutku.
V tejto časti tejto kapitoly vám opíšem úspechy aténskeho loďstva pri dobýjaní iných ostrovov a územia Malej Ázie a úsilím slobodných ľudí postaviť sa im na odpor. Chrabrosť, ktorá je podmienená bojom za slobodu a je spojená so skúsenosťami, bude krásne viditeľná pri obrane Efezu, kde stál Artemidin chrám. V tomto roku bude veľa udalostí, avšak málo rozpísaných. Vidno tu ešte priamo vplyv Tukydida, syna Olorovho, ktorý pravdepodobne mal to všetko útržkovito, no precíznejšie to pravdepodobne nestihol spracovať. Na základe tohto opisu mne jednoznačne vychádza, že vojna na strane Aténčanov bola jednoznačne koristnícka a koloniálna. Nemala nič spoločné s oslobodzovaním Grékov spod nejakej tyranie či nadvlády Sparťanov. Udalosti tohto roku vojny budú v jednej kapitole.
„ V nasledujúcom roku (bola to deväťdesiata tretia olympiáda, v ktorej Euagoras z Elidy zvíťazil v novozaradenom preteku s dvojzáprahom , kým v behu získal cenu Eubotas z Kyrény; Euarchippos bol eforom v Sparte, Euktemon archontom v Aténach) Aténčania opevnili Torikos. Trasyllos prevzal lode, ktoré dostal na základe rozhodnutia ľudového zhromaždenia, dal pre svojich námorníkov zhotoviť ľahké štíty, aby mohli bojovať zároveň ako peltasti a na začiatku leta vyplával na Samos. Na Same sa zdržal 3 dni a potom odplával k Pygelám; tu pustošil okolitú krajinu a pokúsil sa o útok na mestské hradby. Z Miléta však prišli Pygelanom na pomoc a začali prenasledovať aténskych ľahkoodencov. Trasyllos poslal peltastov a dve roty ťažkoodencov na pomoc vlastným ľahkoodencom, ktorí pobili všetkých mužov z Milétu, okrem niekoľkých, ukoristili asi dvesto štítov a na znak víťazstva postavili tropaion.
Nasledujúci deň odplávali do Notia a po príprave odtiaľ tiahli ku Kolofonu. Kolofončania sa k ním dobrovoľne pridali. Nasledujúcej noci vpadli do do Lýdie - dozrievalo totiž obilie- vypálili mnoho dedín, pobrali otrokov, peniaze a veľa inej koristi. Keďže sa Aténčania rozptýlili mimo tábora a každý šiel za vlastnou korisťou, Peržan Stages, správca tejto oblasti, zajal za pomoci svojich jazdcov jedného Aténčana a sedem ich zabil. Po tomto Trasyllos odviedol vojsko k moru, lebo mal v úmysle plaviť sa k Efezu. Tissafernes, ktorý sa dozvedel o jeho pláne, však začal zhromažďovať veľké vojsko a na všetky strany rozposlal jazdeckých poslov, ktorí vyzývali všetkých, aby prišli do Efezu na pomoc Artemide. Sedemnásteho dňa po svojom vpáde do Lýdie Trasyllos odplával k Efezu. Keď vysadil hoplitov na breh pri úpätí Koressu, ale jazdcov, peltastov, námorníkov a všetkých ostatných vojakov pri močarinách na druhej strane mesta, na svitaní začal útok na mesto s dvoma oddielmi vojska. Z mesta vyrazili na obranu Efezania a ich spojenci, ktorých viedol Tissafernes, aj Syrakúzania a to jednak tí z prvých dvadsiatich lodí, ako aj tí z nových piatich lodí, ktoré nedávno priplávali zo Syrakúz a ešte dvoch lodí zo Selinuntu. Tí všetci najprv podnikli protiútok proti aténskym hoplitom. Týchto prinútili dať sa na útek, pobili z nich asi 100 mužov a prenasledovali ich až k moru. Potom sa obrátili proti tým, čo stáli pri močariskách. Aj tam museli Aténčania ustúpiť a padlo ich asi 300. Efezania tu postavili tropaion a druhý na úpätí Koressu. Syrakúzanom a Selinunťanom, ktorí sa mimoriadne vyznamenali svojou udatnosťou, udelili zvláštne víťazne ceny, tak ako všetkým spoločne, ako aj mnohým z nich jednotlivo a poskytli doživotné oslobodenie od daní a iných bremien každému, kto sa chcel usadiť v Efeze. A Selinunťanom udelili aj občianske právo, lebo ich mesto bolo zbúrané.
Aténčania prevzali svojich mŕtvych pod ochranou prímeria a odplávali do Notia, kde ich pochovali a potom plávali priamo k Lesbu a do Helespontu. Keď kotvili v Metymne na Lesbe, uvideli 25 syrakúzskych lodí, ktoré plávali k Efezu. Hneď vyplávali proti ním, štyri zajali aj s mužstvom a ostatné prenasledovali až po Efezos. Trasyllos poslal všetkých zajatcov do Atén, ale Aténčana Alkibiada, bratranca a spoluvyhnanca známeho Alkibiada, dal ukameňovať. Potom odplával do Sestu k ostatnej čast vojska a odtiaľ prešlo celé vojsko do Lampsaku.
Prišla zima. Vtedy sa zajatí Syrakúzania, zatvorení v kameňolome v Pireu, prekopali cez skalu, v noci ušli a dostali sa do Dekeleie, niektorí aj do Megary.
Alkibiades chcel v Lampsaku spojiť všetko vojsko, ale vojaci prvého tábora nechceli byť vedľa Trasyllových vojakov, lebo sami dosiaľ neboli porazení, kým tamtí prišli už porazení. Zatiaľ tam všetci spolu prezimovali a opevňovali Lampsakos. Podnikli aj výpravu proti Abydu. Farnabazos Abydu síce prišiel na pomoc s početnou jazdou, bol však v boji porazený a dal sa na útek. Alkibiades ho prenasledoval až do súmraku jazdou a so 120 hoplitmi, ktorých veliteľom bol Menandros. Hneď po tejto bitke sa už vojaci navzájom zmierili a priateľsky prijali medzi seba Trasyllových ľudí. V zime podnikli aj niekoľko iných výpadov na pevninu a plienili krajinu perzského kráľa.
V tom istom čase aj Lacedemončania povolili zmluvou zaručený slobodný odchod heilotom, ktorí sa vzbúrili v Malei a potom prebehli do Koryfasia. V tom istom čase sa stalo aj to, že Achájci zradili občanov v trachinskej Heraklei a to v boji, v ktorom všetci stáli proti nepriateľom z Oity, takže zahynulo 700 Heraklejčanov, medzi nimi aj lacedemonský veliteľ Labotes.
(Tým sa skončil tento rok, v ktorom sa aj Médi odtrhli od perzského kráľa Dareia, ale potom sa mu opäť poddali.)
Takto sa skončil 22. rok vojny. Zvratov bolo dosť a Aténčania žnú, takmer vždy, úspechy. Akosi nevidno aktivitu lacedemonského, či skôr peloponézskeho vojska, ktoré je zatvorené v Dekeleie. V nasledujúcej časti vám napíšem niečo o Xenofónovi.
