„ Lacedemončan Brasidas, Tellidov syn, bol práve vtedy pri Sikyone a Korinte a pripravoval sa na výpravu do Trácie. Keď sa dozvedel, že Dlhé hradby padli, dostal strach o Peloponézanov v Nisai a o to, že budú dobyté Megary a preto poslal Boióťanom rozkaz, aby sa čo najskôr k nemu pripojili s vojskom pri Tripodisku. Prišiel tam spolu s 2700 korintskými hoplitmi, 400 Fliunťanmi a 600 Sikyončanmi a so všetkými predtým naverbovanými žoldniermi. Brasidas sa usiloval dostať do Nisaie prv, ako ju dobyjú Aténčania. Pád Nisaie ho zastihol v Tripodisku, kam sa dostal v noci. Hneď vybral 300 mužov a dorazil s nimi k Megarám, skôr ako to zistili Aténčania, ktorí boli pri mori. Jeho cieľom bolo podľa možnosti dostať späť Nisaiu. No najdôležitejšie bolo, aby sa dostal do Megár a získal si ich obyvateľov. Žiadal, aby ho vpustili do mesta a Megarčanom sľuboval, že oslobodí Nisaiu.
Toho sa obávali obe znepriatelené strany v Megarách, jedna preto, aby im nepriviedol do mesta vyhnancov, druhá preto, lebo sa domnievali, že demokrati sa práve toho budú báť, zaútočia na nich, mesto bude zničené v bratovražednom boji a stane sa ľahkou korisťou Aténčanov, ktorí striehli v jeho blízkosti. Obidve strany sa rozhodli čakať, čo prinesie budúcnosť, lebo dúfali, že nastane boj medzi Aténčanmi a Peloponézanmi a preto uvážili, že bude rozumnejšie a bezpečnejšie, ak sa pripoja každý k svojej strane až po víťazstve Aténčanov, alebo Peloponézanov. Keď Brasida nepustili do mesta, tak sa vrátil k svojmu vojsku.
Na svitaní prišli Boióťania. Vzhľadom na nebezpečenstvo, ktoré hrozilo aj im- prv mali v úmysle pomáhať Megarám ešte skôr, ako poslal Brasidas posla- lebo čakali so svojim vojskom pri Platajach. Po príchode posla sa ešte s väčšou odvahou chceli dať do boja. Brasidovi poslali 2200 hoplitov a 600 jazdcov a potom sa zvyšok vrátil domov. Celkový počet hoplitov v Brasidovom vojsku bol teraz nie menší ako 6000. Aténski hopliti zaujali bojové postavenie pri Nisai a na pobreží a ľahká pechota bola roztrúsená na rovine. Boiótska jazda útokom zahnala ľahkú pechotu na útek k moru. Vtedy na nich zaútočili aténski jazdci a nastal boj zblízka. Jazdecká bitka trvala dlho, pričom si obe strany pripisovali víťazstvo. Je pravdou, že aténski jazdci zabili veliteľa boiótskej jazdy a niekoľko vojakov, stiahli z nich výzbroj, pozbierali svojich mŕtvych a postavili tropaion, ale v skutočnosti ani jedna strana nedosiahla rozhodné víťazstvo a tak sa aj rozišli. Boióťania sa vrátili k svojim hoplitom a Aténčania do Nisaie.
Po tejto bitke Brasidas a jeho vojsko postupovali bližšie k moru a mestu Megary. Tam zaujal výhodne postavenie a čakal na útok Aténčanov. Bolo zrejmé, že Megarčania vyčkávajú na víťazstvo akejkoľvek strany, lebo si uvedomovali, že im prinesie len výhodu. Brasidas počítal s tým, že mu Megarčania v tej pozícii otvoria brány, lebo nebol útočník, ale záchranca a že Aténčania proti nemu nezaútočia, lebo bol silnejší a mal aj lepšie postavenie a tak by bez boja získal to, kvôli čomu prišiel. Aténčania spočiatku chceli zaútočiť, zoradiac sa do boja pri Dlhých hradbách, ale Peloponézania nevyvíjali žiadnu činnosť a nevyšli z východiskového postavenia, tak aj Aténčania nevyšli zo svojho. Podľa aténskych vojvodcov bolo riskantné podstúpiť nebezpečenstvo voči silnejšiemu protivníkovi. Ak by vyhrali, nemuseli by aj tak dostať Megary a ak by prehrali, bola by zničená najlepšia časť ich hoplitov, kým Peloponézania tu mali iba časť vojska. A k tomu Peloponézania chceli bojovať. Istý čas protivníci vyčkávali, ale keď nikto nič nepodnikol, tak Aténčania odtiahli do Nisaie. Vtedy Megarčania spriatelení s vyhnancami otvorili brány Brasidovi a prijali ho ako keby boli Peloponézania víťazi. Potom Megarčania začali rokovať s Brasidom, kým spojenci Aténčanov boli úplne vystrašení a preto rýchlo opustili Megary. Ostatní sa spojili s priateľmi vyhnancov a povolali z vyhnanstva tých čo boli v Pegách, no vopred ich zaviazali prísahou, aby mali na pamäti dobro mesta a zabudli na staré krivdy.
Brasidas sa vrátil do Korintu, aby sa pripravil na výpravu do Trácie, ktorú zamýšľali Lacedemončania už skôr. Len čo sa oligarchovia v Megarách dostali k moci, uskutočnili prehliadku ozbrojených síl a prikázali jednotlivým posádkam mesta pripraviť sa do bojovej pohotovosti. Potom vybrali 100 zarytých nepriateľov, ktorých pokladali za najoddanejších spojencov Aténčanov, donútili ľud, aby o nich vyniesol rozhodnutie vo verejnom hlasovaní a odsúdili ich na smrť. V meste sa dostala k moci silne oligarchická vláda. Tento prevrat, ku ktorému došlo pod vedením skupiny vyhnancov, nastolil nový poriadok, ktorý sa udržal veľmi dlho.
V to leto, keď vyhnaní Mytilénčania pripravovali opevniť Antandros boli dvaja stratégovia aténskych lodí, vyberajúcich daň od spojencov, boli blízko Helespontu a tretí stratég, Lamachos, odplával ako veliteľ desiatich lodí do Čierneho mora. Keď sa o plánoch vyhnancov dozvedeli aténski stratégovia, dostali strach, aby Lesbos nepostihol rovnaký osud ako Anaiu. Preto stratégovia zozbierali vojsko a odplávali k Antandru. No vyhnanci porazili zozbierané vojsko a znovu ovládli mesto. Po istom čase Lamachos, ktorý predtým odplával do Čierneho mora a zakotvil v ústi jednej rieky v heraklejskom kraji, stratil tam všetky lode pri náhlej prietrži mračien a tak sa pešo dostal cez územie bitýnskych Trákov do Kalchedonu, megarskej kolónie."
Takže razantný krok Brasida zmaril úsilie o uzurpovaní si moci sprisahancami Aténčanov. Sympatické na jeho kroku je, že keď ukázal svoju silu, odišiel a nechal na samotných obyvateľoch mesta, aby si sami zvolili režim, aký by im vyhovoval. Nikomu neradil a nikoho nikde nedosadzoval.
