tak ako to urobili Knemos a Brasidas v treťom roku peloponézskej vojny, ktorú opísal Tukydides, syn Olorov. Týmto činom nielenže ukázal silu a dôvtip, ale aj zabezpečil pre svojich vojakov žold.
V dnešnej časti vám opíšem príchod Antalkida od perzského kráľa s jeho podmienkami a tým by sa malo zavŕšiť oslobodzovacie úsilie Lacedemončanov. Aj Antalkidas ukáže svoje (námorné) vojenské umenie a dozvieme sa aj plno iných noviniek, ktoré ako keby postrádali historickú pamäť. Táto časť má priame pokračovanie v opise po druhej časti, teda je to stále jedna a tá istá kapitola tejto knihy.
„Medzitým sa vrátil Antalkidas s Tiribazom z vnútornej Ázie; tam uzavrel dohodu, že perzský kráľ bude bojovať spoločne s Lacedemončanmi, ak Aténčania a ich spojenci nebudú chcieť prijať mierové podmienky, ako ich sám navrhol. Len čo sa však dopočul, že Ifikrates a Diotimos obliehajú Nikolocha s jeho loďstvom pri Abyde, odobral sa po pevnine do Abydu. Odtiaľ v noci vyplával s loďstvom, keď predtým dal rozšíriť správu, že poňho poslali Kalchedončania; zakotvil však v Perkote a v pokoji vyčkával. Len čo Demainetos, Dionysios, Leontichos a Fanias spozorovali jeho únik, začali ho prenasledovať na ceste do k Prokonnesu, keď však preplávali popri ňom, obrátil sa a vrátil sa späť do Abydu; počul totiž, že sa blíži Polyxenos s dvadsiatimi loďami zo Syrakúz a z Itálie a tieto chcel pripojiť k svojmu loďstvu. Zatiaľ prišiel Trasybulos z Kollytu s ôsmimi loďami z Trácie s úmyslom spojiť sa s ostatnými atickými loďami.
Keď hliadky dali Antalkidovi znamenie, že sa blíži osem triér, nalodil námorníkov na dvanásť najlepších lodí, dal doplniť prázdne miesta pri veslách z mužstva ostatných lodí. S týmito loďami pripavil nástrahu na čo možno najskrytejšom mieste. Len čo nepriatelia preplávali popri jeho úkryte, začal ich prenasledovať. Aténčania ho však spozorovali a usilovali sa utiecť. Lode Aténčanov však boli pomalé a tak ich Antalkidas svojimi najrýchlejšími loďami čoskoro dostihol; no dal znamenie svojim lodiam, čo plávali vpredu, aby neútočili na posledné aténske lode, namiesto toho sa pustil prenasledovať tie, čo plávali celkom vpredu. Keď sa ich zmocnil a ostatní videli, že sa ich predné lode už dostali do zajatia, vzdali sa každého ďalšieho pokusu a dali sa dokonca zajať od pomalších Antalkidových lodí, takže všetky aténske lode Trasybula boli zajaté.
Keď však priplávalo k Antalkidovi desať lodí zo Syrakúz, prišli aj lode z tej časti Iónie, ktorej bol vládcom Tiribazos; na vystrojení týchto lodí mal účasť aj Ariobarzanes – bol totiž dávnym Antalkidovým priateľom; Farnabazos už odišiel na pozvanie do Perzie, pretože sa tam oženil s kráľovou dcérou – a tak Antalkidas so svojimi osemdesiatimi loďami ovládal more. Preto mohol aj brániť lodiam prichádzajúcim z Čierneho mora, aby plávali do Atén a tak ich nútil plavať do prístavov lacedemonských spojencov. Keď Aténčania videli množstvo nepriateľských lodí, dostali strach, že by mohli byť úplne porazení ako už kedysi ( pri Aigospotamoi – pozn. A.B.), najmä preto, lebo perzský kráľ bol spojencom Lacedemončanov a sami takisto trpeli blokádou pirátov z Aiginy; preto ich túžba po mieri bola veľmi silná. Na druhej strane bol vojnový stav ťažký aj pre Lacedemončanov; jeden oddiel vojska mali ako posádku v Lechai, druhý v Orchomene, ďalej museli strážiť strážiť mestá, ktorým dôverovali, aby neboli zničené, práve tak aj tie, ktorým nedôverovali, aby sa proti ním nevzbúrili, okrem toho mali ťažkosti, aj sami spôsobovali ťažkosti v okolí Korintu. Aj Argejčania boli naklonení mieru, lebo vedeli, že sa proti ním nová vojenská výprava, bolo im jasné, že vyhováranie sa na posvätné mesiace im už nepomôže. A tak sa stalo, že len čo Tiribazos dal oznámiť, aby prišli všetci, ktorí chcú počuť mierové návrhy perzského kráľa, všetci rýchlo prišli. Keď sa zišli, Tiribazos im ukázal kráľovu pečať a potom prečítal list, ktorý znel takto:
„Kráľ Artaxerxes pokladá za spravodlivé, aby mestá v Ázii patrili jemu, z ostrovov Klazomeny a Cyprus, kým ostatným gréckym štátom, malým i veľkým, ponecháva nezávislosť s výnimkou ostrovov Lemnos, Imbros a Skyros; tieto majú rovnako ako v minulosti patriť Aténčanom. Proti tým, čo nechcú prijať tieto mierové podmienky, bude viesť vojnu spoločne s tými, ktorí ich chcú prijať a to na zemi i na mori, loďami i peniazmi.“
Keď si poslovia jednotlivých štátov vypočuli tieto podmienky, oznámili ich vo svojich štáte. A tak všetci odprisahali, že ich budú verne zachovávať, len Tébania si robili nárok, aby mohli prisahať v mene všetkých Boióťanov. Agesilaos však vyhlásil, že nepríjme ich prísahu, ak nie sú ochotní prisahať presne podľa znenia kráľovho listu, aby každý štát, malý či veľký, bol nezávislý. Tébski poslovia odpovedali, že tým neboli poverení.
„Teda choďte,“ povedal im Agesilaos „ a spýtajte sa; ale oznámte svojim krajanom zároveň aj to, že ak tak neurobia, budú vylúčení z mierovej zmluvy.“
Poslovia odišli.
Agesilaos však pre svoju nenávisť k Tébanom nechcel čakať, ale presvedčil eforov a ihneď konal potrebné obete. Len čo sa obete pre hraničný prechod priaznivo skončili, prišiel do Tegey a odtiaľ rozoslal niektorých jazdcov, aby rýchlo povolali perioikov, okrem toho rozposlal aj veliteľov žoldnierov do miest. Skôr ako vyrazil z Tegey, prišli Tébania s vyhlásením, že ponechávajú mestám nezávislosť. A tak Lacedemončania odišli domov. Tébania boli nútení pristúpiť na mierovú zmluvu a ponechať boiótskym mestám nezávislosť. Korinťania sa zasa zdráhali prepustiť argejskú posádku. Ale Agesilaos sa vyhrážal aj im vojnou, ak neprepustia Argejčanov, alebo ak Argejčania neodídu z Korintu. Keďže jedni i druhi dostali strach, Argejčania sa rozhodli odísť a korintský štát sa stal zasa slobodným. Pôvodcovia vraždenia a ich spoluvinníci opustili Korint z vlastného rozhodnutia; ostatní občania ochotne prijali doterajších vyhnancov.
Keď sa to všetko dohodlo a štáty sa zaviazali prísahou, že budú dodržiavať mierovú zmluvu, ktorej podmienky im poslal perzský kráľ, všade boli prepustené pozemné i námorné vojská. Takto sa uskutočnila prvá mierová zmluva medzi Lacedemončanmi, Aténčanmi a ich spojencami od čias bojov, ktoré sa rozpútali po strhnutí aténskych hradieb a kým sa Lacedemončania vo vojne ( myslí sa tým peloponézska vojna – pozn. A.B.) prv vyrovnali svojim protivníkom, po takzvanom Antalkidovom mieri ich význam veľmi vzrástol. Stali sa totiž ochrancami mieru predloženého perzským kráľom, preto pokladali za svoju úlohu presadiť nezávislosť jednotlivých štátoch, získali za spojenca Korint a urobili boiótske mestá nezávislé od Téb, ako si to tie dávno želali a prekazili snahy Argejčanov privlastniť si Korint tým, že im pohrozili vojenskou výpravou, ak z Korintu neodídu.“
Ak si dobre pamätáte, tak toto nebola prvá zmluva s perzským kráľom. Predtým ich sprostredkoval za Lacedemon Lichas a za Perziu Darius II a mal dodržiavať Tissafernes. Posledná bola v dvadsiatom roku peloponézskej vojny a opísal ju ešte Tukydides. Bola úplne iného znenia a bola skôr spojenecká, ale nemala hlboké korenie a po Kýrovej smrti si grécke vojsko urobilo spoznávací zájazd po Malej Ázii a Tisafernes prišiel ( aj kvôli) nej o hlavu.
V nasledujúcich častiach druhej kapitoly vám opíšem ďalšie počiny Lacedemončanov v snahe o hegemóniu nad Gréckom a z ich strany porušenie práve prijatej a akceptovanej mierovej zmluvy.
