„V to isté leto bolo uzavreté prímerie medzi Kamarinou a Gelou na Sicílii. Potom sa na do Gely zhromaždili vyslanci všetkých ostatných gréckych miest na ostrove Sicília kvôli rokovaniu o prímerí. Po dlhotrvajúcich sporoch ( jedni boli za mierové riešenie, iní proti a každý nástojčivo nastoľoval svoje požiadavky, pričom každé mesto prednášalo sťažnosti a nároky podľa toho, kto sa ako cítil poškodený) Syrakúzan Hermokrates, syn Hermonov, vystúpil a predniesol reč, ktorá presvedčila všetkých:
-„ Sicílčania ! Ako predstaviteľ najvýznamnejšieho a vojnou najmenej poškodeného mesta ujmem sa slova, aby som verejne vyjadril svoj názor, ktorý pokladám za najprospešnejší za celú Sicíliu. Nebudem zoširoka hovoriť o vojnových útrapách a viesť dlhé reči s ľuďmi, ktorí toto všetko poznajú. Nikto sa predsa nedá zatiahnuť do vojny preto, žeby ju nepoznal, ani sa nedá od nej odvrátiť zo strachu, ak je presvedčený, že z nej bude mať dajaké výhody. V skutočnosti je to tak, že jedni preceňujú výhody, ktoré prináša, v porovnaní so škodami, iní radšej podstúpia nebezpečenstvo, len aby teraz neutrpeli škodu. Ak jedni aj druhí konajú takto v nevhodnej chvíli, mier bude pre nich prospešný. Teraz by to bolo aj pre nás veľmi prospešné, keby sme sa dali presvedčiť, že je to tak. Ak sme kedysi začali vojnu a každý pritom myslel na svoje záujmy, teraz sa pousilujeme vyriešiť naše nedorozumenia spoločnou úvahou; ak nakoniec každá strana nedosiahne ústupky, ktoré si želá, opäť budeme bojovať. Predsa, ak sa trochu riadime rozumom, musíme uznať, že toto zhromaždenie nerozhoduje len o osobných záujmoch, ale podľa môjho názoru o tom, či vôbec budeme schopní zachrániť celú Sicíliu, ktorú ohrozujú Aténčania. A mali by sme dôjsť k presvedčeniu, že viacej ako moje slová nás k mieru medzi sebou nabádajú Aténčania, ktorí majú zo všetkých Grékov najväčšiu moc a hoci sú tu iba s niekoľkými loďami, striehnu na našu chybu a pod pláštikom zákonného spojenectva využívajú našu vzájomnú nevraživosť na dosiahnutie svojich cieľov. Keď sa teda púšťame do vojny a pozývame spojencov a oni prichádzajú aj tam, kde nie sú pozývaní, takto spôsobujeme škodu samy sebe a im otvárame cestu k moci. Veď len čo zistia, že sme na konci svojich síl, priplávajú sem s väčším loďstvom, aby sa pokúsili ovládnuť celú Sicíliu.
Namiesto toho, ak sme rozumní ľudia, každý z nás musí pozvať takých spojencov, ktorí by mu pomohli získať nové územia, než poškodiť tie, ktoré má a podstúpiť nové nebezpečenstva. Mali by sme sa vedieť, že nejednotnosť ničí jednotlivé mestá a celú Sicíliu. My čo v nich bývame, sme ohrození a pritom mestá stoja proti sebe ako nepriatelia. Toto musíme pochopiť, tak jednotliví občania, ako aj mestá, zmieriť sa a spoločnými silami zachrániť Sicíliu. Nech si nikto nemyslí, že medzi nami, Sicílčanmi, môžu byť Dórovia nepriateľmi Aténčanov a chalkidská časť obyvateľstva je bezpečná pre kmeňovú príbuznosť s Iónmi. Veď Aténčania istotne nevedú vojnu na našom ostrove proti jednej, dórskej časti obyvateľstva, preto lebo Sicília je rozdelená na dva kmene, ale preto, lebo sa chcú zmocniť bohatstva celej Sicílie, ktoré je naším spoločným bohatstvom. Jasne je to vidieť teraz, keď prijali pozvanie Chalkiďanov. Veď Chalkiďania nikdy nepomáhali Aténčanom podľa podmienok dohody, kým Aténčania zo všetkých síl im túžili pomáhať oveľa väčšmi, ako to bolo potrebné, pričom sa akože presne držali dohody. Snahu dosiahnuť výhody možno Aténčanom odpustiť a neodsudzujem ani tých, čo sa usilujú o nadvládu, ale odsudzujem tých, čo sa nadvláde ochotne podriaďujú. Veď človek prirodzene túži panovať nad tými, ktorí sa podrobujú a má sa na pozore pred tými, čo ho ohrozujú. Veľmi sa mýlia tí z nás, ktorí na to zavčasu prišli, ale vonkoncom sa nesnažia byť ostražití a ešte prichádzajú sem a neuvedomujú si, že najdôležitejšie zo všetkého je spoločnými silami odraziť nebezpečenstvo. Veď všeobecný mier je najkrajšou cestou ako sa zbaviť nebezpečenstva. Skutočne, Aténčania neútočia priamo zo svojich území, ale zo sicílskych miest, ktoré ich zavolali na pomoc. Len mier ukončí naše spory. A preto ten, kto prišiel k nám s návrhom pod zámienkou spojenectva, pričom nemal statočné úmysly, musí odísť naprázdno!
Nuž to sú aspekty, ktoré som rozobral vo vzťahu k Aténčanom a ich možnej taktiky voči nám. A čo sa týka mieru, vari to nie je najlepšie, čo môžeme pre seba dosiahnuť? Nemyslíte si, že ak sa jedni tešia tomu čo je dobré a iní nie, lebo sa nachádzajú v nepríjemnej situácii, že vtedy nie mier, ale vojna ich môže zbaviť nepríjemnosti. A iným vojna pomôže uchrániť to, čo je dobré? Veď len mier zabezpečuje stálosť poctám a iným veciam, o ktorých by sme mohli hovoriť tak dlho ako o vedení vojny. Mali by ste rozmýšľať o mojich slovách a každý v nich hľadať vlastnú záchranu. Ak je niekto presvedčený, že sa môže spoliehať na svoje právo, alebo silu samostatne, môže sa prerátať, lebo sa všetko môže skončiť celkom inak. Veď mnohí ľudia, ktorí sa chceli pomstiť protivníkovi, nielenže sa sami nezachránili, ale v pomste prišli aj o život a tí čo chceli mať viac, stratili aj to čo mali. Pomstu nesprevádza šťastie iba preto, lebo predtým došlo k neprávosti a sila nebýva bezpečná a istá, aj keď je plná nádeji. Neistota z budúcich udalostí trvá najdlhšie a je zo všetkého najvratkejšia, hoci by sa zdala najprospešnejšia, lebo sa všetci obávame toho, koho chceme napadnúť.
A teraz máme dve príčiny strachu ( strach z nejasnej budúcnosti a strach zo silného nepriateľa) z Aténčanov, ktorí sú už na našom území. Vieme, že naše plány a nádeje sú neisté a preto o nich musíme rozmýšľať; veď toto sú pre nás veľké prekážky, ktoré musíme prekonať- o tom je presvedčený každý- vyžeňme z nášho územia nepriateľov, ktorí nás ohrozujú a sami uzavrime mier raz a navždy a ak sa nám to nepodarí, uzavrime dohodu o prímerí na čo najdlhšie obdobie, aby sme oddialili riešenie vlastných sporov. Ak prijmete moju radu, budete občanmi svojho nezávislého mesta a dokážete čestne odplatiť každému, kto pre nás urobil niečo dobré a rovnako tomu, kto pre nás urobil niečo zlé. Ak neuveríte mojim slovám a podriadite sa iným, nemôže byť ani reči o potrestaní našich nepriateľov a v najlepšom prípade budeme musieť byť spojencami našich nepriateľov.
A ja, ako som povedal na začiatku svojej reči, keďže zastupujem najväčšie mesto, ktoré bude skôr útočiť, ako sa brániť, predvídam tieto nebezpečenstvá a tak si pokladám za povinnosť, aby sme sa dohodli. Chcem sa radšej dohodnúť s vami a nespôsobovať vám škodu, aby som nemusel dvojnásobne trpieť. Nie som taký hlúpy, aby som sa pokladal za absolútneho pána svojho rozhodovania a vlastného osudu, ktorý nemôžem ovládať, ale musím sa mu podriadiť. Od vás Sicílčanov očakávam, že dobrovoľne urobíte to isté, skôr než vás k tomu prinúti nepriateľ. Veď nie je hanba, ak ustúpi príbuzný, príbuznému, Dór Dórovi, alebo Chalkiďan svojmu krajanovi, tým skôr, že sme susedia a obyvatelia jedného územia, ktoré obmýva jedno more a že sa nazývame spoločným menom Sicílčania. Predpokladám, že podľa okolností budeme v budúcnosti bojovať medzi sebou, no vždy sa pomeríme. Proti cudziemu dobyvateľovi budeme bojovať ako jeden muž, ak budeme rozumní a ak budeme pokladať za spoločné nebezpečenstvo i to, ak bude napadnuté iba jedno mesto a už nikdy nebudeme do našich sporov volať cudzích sprostredkovateľov. V budúcnosti na Sicílii budeme bývať sami ako v slobodnej krajine a menej nás budú ohrozovať cudzinci."
Asi toto povedal Hermokrates a sami Sicílčania uzavreli dohodu, že skončia vzájomne spory a každý si ponechá svoje. Aténski spojenci pozvali k sebe aténskych veliteľov a povedali im, že uzavrú mierovú dohodu so Syrakúzanmi, ku ktorej sa podľa možností môžu prihlásiť aj oni. Keď od veliteľov dostali súhlas na uzavretie dohody o mieri, aténske loďstvo odplávalo od Sicílie a vrátilo sa domov. V Aténach potrestali za to Pytodora a Sofokla vyhnanstvom a Eurymedonta na peňažitý trest, lebo sa vraj dali podplatiť, keď namiesto toho, aby obsadili Sicíliu od nej odtiahli. Takto Aténčania zaslepení úspechmi stratili šancu za málo prostriedkov dosiahnuť veľa, keď nepristúpili k všeobecnej dohode Sicílčanov. Príčinou toho bolo ich neočakávané šťastie vo väčšine ich akcii, ktoré znásobovalo ich nádeje."
Tak toto všetko opísal Tukydides vo svojej knihe. Z pohľadu nášho poznania reč Hermokratova mala nedozierné následky. Ubránili sa Aténčanom, no podľahli (o niekoľko desiatok rokov neskôr) inému nepriateľovi a potom pripadli ako vojnová korisť Večnému mestu- Rímu. Táto časť bude mať priame pokračovanie v 17. roku vojny, ale nabudúce si napíšeme niečo o histórii Sicílie a tak sa trochu ponoríme do starogréckych a rímskych báji a povestí, s ktorými tá história viac - menej súvisí.
