„ Lacedemončania zaútočili na opevnenie zároveň z mora a zo súše. Veliteľom útočiaceho vojska, pozostávajúceho zo 43 lodí, bol Trasymelidas, Sparťan. Zaútočili na miesto, kde to očakával Demostenes. Aténčania statočne odolávali útokom protivníka na obidvoch frontoch. Nepriateľské loďstvo, rozdelené do malých skupín, lebo sa totiž nedalo pristať s väčším počtom lodí, striedavo útočilo. Vojaci sa navzájom povzbudzovali. Osobitnú statočnosť prejavil Brasidas, ktorý sám velil triere. Všimol si, že ostatní trierarchovia a kormidelníci váhajú ( hoci niekde bolo možné pristať) dávajú pozor, aby sa im lode nerozbili a nesnažili sa postupovať, prehováral ich a kričal na nich, či nie je hanba šetriť niekoľko dosiek a za ten čas si nepriateľ vybuduje opevnenie na ich vlastnej pôde. Vyzýval ich, aby si nechali rozbiť lode a domáhali sa pristať za každú cenu. Vyzýval aj spojencov, aby obetovali svoje lode za dobro Lacedemončanov ako náhradu za ich veľké dobrodenie a usilovali sa dostať k brehu stoj čo stoj a pokúsili sa vylodiť a v každom prípade premôcť nepriateľa a dobyť opevnenie.
Povzbudzujúc takto príkladom iných, Brasidas rozkázal kormidelníkovi svojej lode, aby zamieril k brehu a bežal na mostík. Keď sa však pokúsil prebiť na pevninu, Aténčania mu v tom zabránili, pričom utŕžil viacero zranení a upadol do bezvedomia. Spadol na okraj lode a jeho štít sa zošmykol do vody, kde ho vlny odniesli na breh a tam ho získali Aténčania a použili na stavbu tropaia. Ostatní Lacedemončania sa márne snažili dostať na breh, lebo brehy boli príliš strmé a Aténčania neustupovali ani o krok. Situácia sa stala zvrátenou, lebo Aténčania ( ako slávni námorníci) sa bránili ako pechota na lakónskej pôde a Lacedemončania ( ako slávni pešiaci) útočili z mora ako námorníci na vlastnú pôdu.
Tak v tento deň a s časti aj na druhý Lacedemončania pokračovali v pokusoch vylodiť sa, ale nakoniec sa ich museli vzdať. Na tretí deň odoslali niekoľko lodí popri pobreží do Asine, aby priviezli drevo potrebné na obliehacie stroje, lebo dúfali, že strojmi dobyjú pevnosť v prístave. Medzitým priplávalo 50 aténskych lodí od Zakyntu, k ním sa pridali ešte strážne lode z Naupaktu a štyri lode z ostrova Chios. Keď spozorovali, že ostrov Sfaktéria a pobrežie Pylu je plné hoplitov a že v prístave je plno nepriateľských lodí, nevedeli čo majú robiť, nuž odplávali k ostrovu Prote, ktorý nie je ďaleko a je pustý, aby tam prenocovali. Na druhý deň aténske loďstvo v plnej pohotovosti bolo odhodlané bojovať proti nepriateľovi na otvorenom mori, ak sám začne útočiť, inak naň zaútočia sami. Lacedemončania však proti ním nevyrazili a neurobili ani to, čo mali urobiť- zatarasiť Aténčanom prístup do prístavu.
Keď si to Aténčania uvedomili, prenikli do prístavu obidvoma prístupmi, napadli nepriateľské lode a zahnali ich na útek. Potom utekajúce začali prenasledovať, no nie ďaleko, mnohé z nich poškodili, päť ich zajali, z toho jednu s plnou posádkou. Potom zaútočili na tie, čo unikali k brehu. Niektoré priviazali k svojim lodiam a odvliekli ich prázdne, lebo ich mužstvo zutekalo. Keď to videli Lacedemončania, zlomení týmto neúspechom, vstupovali do mora v plnej zbroji, chytali sa lodí a ťahali ich späť. V tejto situácii si každý myslel, že bez jeho pomoci sa nič nepodarí. Pri lodiach nastal obrovský zmätok aj preto, lebo bojujúce strany menili svoju bojovú taktiku na taktiku nepriateľa. Bola to krutá a krvavá bitka a Lacedemončania bojovali zo všetkých síl ako sa na takých patrí a tak sa im podarilo zachrániť takmer všetky prázdne lode, okrem tých čo boli zajaté a odvlečené na začiatku. Potom vojská zaujali pôvodné postavenia, Aténčania postavili tropaion, vydali telá padlých a pozbierali trosky lodí. Súčasne začali križovať okolo Sfaktérii a strážili ho, takže nepriatelia boli v obkľúčení."
Takže na pevnine boli obkľúčení Aténčania Peloponézanmi a na Sfaktérii boli obkľúčení Lacedemončania Aténčanmi. Prichádzalo k vyvrcholeniu drámy, kde sa potom prejavili charaktery a vlastnosti ľudí, ktorí viedli obyčajný a verejný život a môžem smelo napísať, že sa ukázala aj pravá tvár snaženia jedného štátu. Kráľ Nestor sa musel v hrobe obracať. Tento rok vojny, bol podstatný pre ďalší vývoj v tejto vojne, lebo Lacedemončania po porážke správne vyhodnotili situáciu a príčiny porážok, prestali brať určité ohľady a prešli na taktiku Aténčanov.
