Tukydides ju nenazval peloponézskou, lebo Peloponéz nebol jediným bojiskom v tejto občianskej vojne. Vojna sa rozšírila všade, kam siahala grécka kolonizácia a bolo ju možné nazvať aj vojnou Aténskou. Takýto názov prisúdili Tukydidovmu historickému dielu až alexandrijskí učenci. Tukydides, jeden z aténskych stratégov po prehratej bitke pri meste Amfipolis odišiel do vyhnanstva, aby získaval svedectvá o tejto vojne z objektívneho pohľadu na obe strany. Jeho dielo má byť majetkom na večné časy (ktéma eis aei), má teda poslanie prvého historického diela, ktoré možno merať aj kritériami dnešnej historiografie. Okrem toho v mnohých ohľadoch presiahlo rámec komentovania vojnových udalostí. V súvislosti s poznávaním Tukydida, jeho diela a historickej metódy, budeme prenikať do podstaty gréckych spoločenstiev, mestských štátov, do spôsobov gréckeho filozofovania na agore i vo vojenskom zhromaždení, dozvieme sa o gréckej výchove a vzdelávaní, o slávnostiach kultových i politických, skrátka o všetkom, čo nám tento dnes už nezastupiteľný historik svojím dielom sprístupňuje. Škoda, že nie všetci, čo sa zaoberajú históriou, nie sú takí ako on.
V údajoch o Tukydidovom živote je zhoda v tom, že bol synom Olorovým. Narodil sa pravdepodobne v roku 470 p.n.l. v aténskej štvrti Alimunte. Sám sa o svojom narodení nikde nezmienil. Jedine vďaka životopiscovi z 5. storočia n.l. Marcellinovi, vieme rok jeho narodenia. Pochádzal z rodu tráckych kráľov. Mal v Trácii veľké majetky a hlavne baňu na zlato pri Skapte Hile pri pohorí Pangayon. Bol v príbuzenstve s Miltiadom aj Kimonom. Ako 30-ročný bol zvolený medzi desiatich stratégov hneď v prvom roku peloponézskej vojny. Ako stratég mal za úlohu brániť pred spartským Brasidom mesto Amfipolis na Chalkidikách, pri ústí Strymónu do Egejského mora. Toto mesto malo pre Aténčanov významnú strategickú polohu, Tukydidovi sa však nepodarilo prísť včas a mesto bolo dobyté Sparťanmi. Priznal si svoju taktickú chybu a preto odišiel do vyhnanstva skôr, ako by ho tam poslal aténsky súd, ktorý takýto prečin hodnotil a trestal ako najprísnejší prečin - ako vlastizradu.
Jeho odhodlanie dať potomkom pravdivé svedectvo o vojne ho viedlo k pozornému sledovaniu udalostí na miestach, kde sa odohrávali, aby nadobudol o nich hodnoverné informácie z autopsie, alebo od očitých svedkov. Mal v úmysle vylúčiť z dejín akúkoľvek lož, aby jediným kritériom bola pravda. Vyhnanstvo mu tak poskytlo jedinečnú príležitosť byť postupne pri mnohých pamätníkoch bitiek, o mnohých si dal rozprávať. Spoznal povahu Sparťanov a ich spojencov, prenikol do podstaty ich bojovej taktiky i politických manévrov vraj v záujme spojencov a vždy proti aténskej rozpínavosti. Bol na Peloponéze i na Sicílii. Osobne poznal Syrakúzy a všetky mestá a miesta, kde sa bojovalo na tomto ostrove a kde prevažovalo dórske obyvateľstvo. O udalostiach necháva rozprávať očitých svedkov, ale nie bez toho, aby si ich údaje nepreveril a nekonfrontoval s inými, čo to môžu dosvedčiť. Uvedomoval si totiž skutočnosť, že svedectvo ľudí podlieha sympatiám a antipatiám, ktoré sa klonia raz na jednu, inokedy na druhú stranu, alebo nezodpovedá skutočnosti vôbec, lebo sa totiž nemožno spoliehať na pamäť. Rovnako posudzuje vlastné poznanie , z autopsie, veď vie, že si nemožno vytvoriť celkom objektívny obraz. Len tam, kde by si čitateľ mohol vytvoriť nesprávnu mienku o konaní jednotlivcov, vedie čitateľa k správnemu úsudku. Neverí mytologickým rozprávaniam, nedáva ľudské osudy do súvislostí s bohmi, neverí veštbám, miestami rešpektuje úctu štátneho, či lokálneho kultu.
Do Atén sa vrátil po zrušení vlády 30-tich tyranov, keď sa osobitne hlasovalo o jeho návrate. Nevieme ani to, koľko rokov ešte žil po skončení peloponézskej vojny v roku 404p.n.l. , no ak píše o skone Macedónskeho kráľa Archelaa v roku 399 p.n.l., musel ho prežiť. Na doplnenie týchto údajov možno spomenúť, že bol dvakrát ženatý. Mal dve deti, syna a dcéru, jeho manželka (ale opäť nevieme ktorá) pochádzala z tráckeho kráľovského rodu. Anonymný biograf o ňom píše, že bol obávaným rečníkom ako Perikles, ale na súde (na Areopágu) vraj dokázal poraziť aj jeho. Stáva sa, že životné okolnosti historika Tukydida bývajú prepletené údajmi o inom Tukydidovi, takisto historikovi, ktorý bol však synom Melesia.
Tukydides pôvodom aristokrat žil v Aténach v čase, keď sa podľa jeho mienky stali „školou celého Grécka" a to na vrchole demokracie. Na aténskej agore a vo filozofických školách vyučovali mnohí profesionálni „profesori" vied a umení celého dovtedajšieho poznania - sofisti. Dokazovali, že moc slova je všemocná, na súdoch pomáhali často slabšej stránke k víťazstvu, viedli ustavičný dialóg medzi tým, čo je prirodzené a čo je konvencia. Práve týmto sofisti objavili v človeku silu vlastného poznávania sveta a ako prví vybádali, že cesta k slobode vedie rozvíjaním rozumových schopností. Často sa dostávali do rozporu s platnými zákonmi. Medzi nich niektorí bádatelia a zvyčajne rátajú aj Sokrata. Aristofanes, komik kritizujúci sociálne nedostatky, skarikoval aj Sokrata ako sofistu, čím vrhol ako prvý tieň na tohto výnimočného filozofa, ktorého počúval aj Tukydides, ktorý po prehratej bitke pri meste Amfipolis odišiel do vyhnanstva, aby získaval svedectvá o tejto vojne z objektívneho pohľadu na obe strany. Tukydidovými učiteľmi okrem sofistov a rétora Antifóna bol filozof Anaxagoras a štátnik a rečník Perikles.
Zomrel pravdepodobne v Skapte Hile, odkiaľ boli jeho pozostatky prevezené do Atén a pochované vedľa Kimonovej hrobky. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou, no mal dosť materiálu , aby opísal peloponézsku vojnu do jej konca v r.404 p.n.l. O poslednej knihe si bádatelia myslia, že ju napísala jeho dcéra, ale jednotná kompozícia diela svedči o o jednom autorovi. Posledných sedem rokov opísal historik Xenofón, ktorý ale mal snahu pokračovať v prerušenom diele Tukydidovým spôsobom a až neskôr začal používať svoj štýl.
