Chcel, aby si ty ako Slovák, bol na seba hrdý. A ty si predsa Slovák – to je to, čo ťa ako bytosť definuje. A na to, aby si dokázal byť na seba hrdý, potreboval si, aby niekto dával góly. A teraz je tento zdroj tvojej aj mojej hrdosti preč.
Pavol ako každý iný človek znamenal veľa pre svojich blízkych a pre svoju rodinu a neviem si predstaviť, aké nepochopiteľné pre nich teraz musí byť, že je zrazu preč. Tak nečakane. Taký mladý človek. Veď mal iba 36 rokov!
Ale viem si veľmi dobre predstaviť, aké ľahké je teraz pre celý národ smútiť za svojou legendou. Zapaľovať sviečky, držať minútu ticha a najbližšie tri dni rozprávať o tomto šoku!
Keď ľudia niečo milujú, tak je to trúchlenie, je to smútenie, je to kondolovanie. Keď ľudia niečo milujú, je to tragédia. Lebo tragédia, tá nás všetkých spojí. Je to niečo, čomu rozumieme. Je to miesto, kde sa mažú všetky naše rozdiely, všetky predsudky, vierovyznania, politické rozpory, ambície a krivdy. V túto chvíľu sme všetci v prítomnom okamžiku. V túto chvíľu sa všetko zastaví a všetci si pomyslíme, aký je život nevyspytateľný a ako sa mení v každej sekunde. Toto je moment, kedy sa nezastavíš len ty, či ja, ale zastavíme sa všetci, prestane sústavný boj. Boj o svoje miesto v tejto spoločnosti, o svoj úspech, o svoju ambíciu. Prestane boj o svoju budúcnosť. V tejto chvíli nastane prítomný moment nie len pre hŕstku ľudí, ale pre mnohých, pre celý národ. Na chvíľu sme jedným.
A aké blažené je byť jedným! Aspoň na tú krátku chvíľu. Celý čas sme tak oddelení. Kedy príde ten moment kedy sa aspoň na chvíľu nebudeme cítiť tak sami? Keď príde tragédia. Je to frekvencia, je to vlna, na ktorú vieme nabehnúť lusknutím prsta. Aspoň chvíľu sme na jednej vlne. Nie je to fajn? Aspoň na chvíľu.
A preto milujeme hokej. Milujeme ho preto, lebo sme snáď súťaživí, bojovní? Aj. Ale milujeme ho preto, lebo je to pár chvíľ v roku, kedy neriešime nič, iba chvíľkovú jednotu. Tú zúfalú jednotu, ktorú tak stále hľadáme a preto si vytvárame Vianoce, hokej a tragédie. V túto chvíľu nemusíme nič, iba byť. Iba naskočiť na tú vlnu, ktorá je taká silná, že keď sa uvoľníš, strhne ťa so sebou. A aké príjemné je nechať sa strhnúť a iba plynúť. Plynúť s ostatnými. Chvíľu sa nesnažiť.
Preto mal Hitler taký úspech. Ľudia ho potrebovali. Bola to extáza. Vytrhol jednotlivcov z ich pochmúrnej samoty. Spojil dav do jednej bytosti, v ktorej sa v jednohlasnom pochode a heilovaní rozpúšťalo ego každého jednotlivca. Bol to sen. Oddelený jednotlivec prestal existovať a ostal iba celok. Tak zúfalo po ňom ľudia túžili až prišiel niekto a na chvíľu im ten celok dal.
A to sme my. Ľudia. Žijeme oddelene, osamelo, bojíme sa o zajtrajšok a bojujeme, aby sme vyhrali, aby sme uspeli, aby sme mohli fungovať a existovať aj zajtra. Ale niekedy si od toho potrebujeme oddýchnuť, tak vymyslíme náhražky jednoty. Vymyslíme spoločné emocionálne námestia, na ktoré v dohodnutom čase všetci spoločne zavítame, aby sme sa aspoň na chvíľu cítili „spolu“.
Vymyslíme Vianoce, kedy sa má to bláznovstvo aspoň na chvíľu zastaviť a my máme zostať k sebe srdeční, vymyslíme Všechsvätých, aby sme zase mohli spoločne trúchliť a hľadieť do blikajúcich plamienkov tisícov sviečok, vymyslíme hokej, pri ktorom sa môžeme beztrestne a úprimne vyventilovať zo všetkého napätia, ktoré si hromadíme celý rok, vymyslíme tragédiu, ktorá nám umožní sa tiež nečakane zastaviť a spoločne prežívať jej atmosféru.
Potrebujeme tieto náhražky, tieto spoločné emocionálne priestory, lebo nevieme nájsť to, čo nimi tak usilovne plátame. Prirodzenú extázu. Prirodzenú blaženosť. Prirodzené spokojné bytie. Prirodzenú jednotu. Kde je? Spojiť sa do celku na tejto úrovni je pre nás nemysliteľné. Povieme, že je to utopická fantázia a sme na toto cynické označenie hrdí.
Áno takíto sú. Oni. Ľudia. Smútok za Palom je dôležitejší ako za štyridsaťpäťročným Jožom, ktorého stres núti muklovať každý deň bez rozmyslu tak, že potom príde „vyslobodzujúci“ infarkt. Nechá tu po sebe tri deti a bezradnú ženu. To ale nie je národný hrdina, lebo on góly nedáva. On nám neposkytoval tú hokejovú extázu chvíľkovej jednoty. Tú nám dával Palo.
Nie, nechcem, aby sa Jožo stal národným hrdinom. A ani nechcem poukazovať na to, že Jožo je rovnako dôležitý ako Palo, aj keď ho pozná iba sused a manželka. A ani nechcem povedať, že keď už smútime za Palom, smúťme predsa aj za Jožom. To vôbec nie je moja pointa.
Pointou tohto celého je, že pre ľudí je smútok za Palom dôležitejší ako smútok z toho, čo tento smútok vytvorilo.
