Adam Böhm
Víkend
Znakom vyspelosti je aj to, že sa vieme netešiť z vecí, z ktorých sa tešíme, lebo si uvedomujeme, že je to klam.
Tí, čo nepočuli hudbu, považovali tých, čo tancovali za duševne chorých. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Dnes som začal čítať Kontrapunkt od Huxleyho. Je to zaujímavé dielko. Lepšie povedané, je zaujimavé, ako Huxley píše. Ako precízne sa snaží opísať každý detail prebiehajúceho okamihu. Bola tam taká veta: Tantamountovcov sa to nedotklo. Zaujalo ma to veľmi. Vôbec ten proces, keď niekto začne na človeka útočiť a jeho sa to nedotkne. Pripomína mi to obraz toho, ako keď z diaľky do vás hádžu kamene a tie padajú pred vás. A vás sa tento útok nedotkne. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, do akej miery sa nás nedotknutie dotýka.
Celé Slovensko smúti, drží minúty ticha, zapaľuje sviečky. A prečo? Vraj preto, lebo zomrel Pavol Demitra, najväčší slovenský hokejista. Slovensko stratilo hokejistu. A nie hocijakého, Slovensko stratilo veľkého hokejistu. Toho, ktorý pre národnú hrdosť Slovákov urobil viac ako ktorýkoľvek politik tejto krajiny. Vďaka Demitrovi sme hrdí na to, že sme Slováci. Pretože on hral za nás. Hral za mňa, hral za teba, hral za Petru a Luciu, za moju mamu a tvojho otca. S týmto pocitom vstupoval na ihrisko. Toto boli jeho motivácie. Chcel byť hokejistom, pretože, chcel hrať za teba a za mňa. On nehral za seba, nerobil to pre seba, robil to z nezištne, robil to pre nás. Robil to pre národnú hrdosť.