Kvôli zlému počasiu som sa rozhodla využiť služby hromadnej dopravy a s ďalšími podobnými nešťastníkmi som sa ocitla na jednej zo zastávok.
Bolo nás tam asi 10, po chvíli prišla na zastávku mamička s približne 5 ročným synčekom.
Bledučký, tenučký, vyzeral, že sa každú chvíľku rozplače.
A veru by som sa mu ani nečudovala.
Jeho milujúca "mamička" mala totiž zjavné problémy s nervozitou a rozhodla sa kompenzovať si ich na synovi.
"Hajzle jeden krpatej, debile, už tě mám fakt plný zuby, jseš nemožný hovado, fakt už mně sereš, idiote....."
Každé z týchto "nežných" slov sprevádzalo také myknutie malej ručičky, že som myslela, že sa mu každú chvíľu musí odtrhnúť. Chlapček po zastávke doslova povieval.
Obzrela som sa okolo seba: predstavenie zjavne zaujalo všetkých čakajúcich, ale zatiaľ sa nikto neodvážil ho ženštine narušiť.
Taká smelá som bola iba ja:
"Pani, prečo mu nadávate?"
Odpoveď ma nesklamala:
"Co se staráš krávo..."
Na mne však nikto drevo rúbať nebude:
"Nenadávajte, pani, ani tomu chlapcovi, ani mne."
"A co když nepřestanu?" skúsila zaprovokovať.
"Tak budete mít problém se mnou." postavil sa konečne jeden pán zo zastávky.
Na to sa odvážila aj staršia pani:
"Já mám vnoučka, ale nikdy jsem nezažila, aby s ním snacha takhle zacházela..."
A perfektne to dokončil mladík, ktorý doteraz len postával kúsok od nás:
"Sociálku na ni, berou na děcka prachy a pak se takhle starají..."
To už "mamičke" asi nadobro zobralo vietor z plachiet, lebo začala oveľa miernejším tónom, paradoxne smerom ku mne, akoby zrazu u mňa hľadala oporu:
"To víte, naštval mně, ujely mi nervy..."
Chcela som ešte povedať, že "ujetie" nervov nie je ospravedlnenie pre takéto chovanie, ale už bohužiaľ pristával autobus, do ktorého teraz už kľudná "vychovávateľka" aj s chlapčekom nastúpili.
Počkala som na ten svoj, ale dlho som sa nevedela zbaviť nepríjemného pocitu.
Čo ma na tom všetkom najviac šokovalo?
Že sa niekto dokáže takto správať k dieťaťu. A navyše, ak toto s ním stvára na verejnosti, čo potom asi chúďa chlapček zažíva doma.
Že sa nikto neozval, ostatní sa pridali až po mojom zásahu a to z cca desiatich ľudí len traja. Ostatní sa tvárili, že nevidia, nepočujú.
A nakoniec, že to chlapča znášalo všetky nadávky a namykávanie bez kúska emócií, neodvrkol, ani sa nebránil, akoby mu to bolo jedno. Akoby už bol zvyknutý a vedel, že sa aj tak nič nezmení. Alebo radšej nechcel provokovať.
Myslím si však jedno: to, čo rodičia do dieťaťa vložia a ako sa k nemu správajú sa neskôr odrazí aj na jeho správaní k nim.
Takže nech sa milá pani nečuduje, keď jej syn o pár rokov rokov dá pri najmenšom probléme po ústach, prípadne ju skopne zo schodov a zdôvodní to lakonicky - to víte, naštvala mně, ujely mi nervy...
