Keď som ešte kedysi na začiatku nášho manželstva mala počas vianočných sviatkov skoro trojtýždňové voľno, sobášeného napadla odvážna vec: „Čo, keby si skúsila niečo upiecť? Na Vianoce a tak.“ A hneď na mňa vyrukoval s tvrdením, že jeho mama zvykla piecť skvelé jahodové rezy, ktoré podľa neho nie sú veľmi zložité a taká skvelá gazdinka ako ja (iróniu v záujme nevyvolania niekoľkodňovej tichej domácnosti vynechal) by ich mala zvládnuť.Tak som si teda vykasala rukávy a stvorila plán, ako budem tie slávne rezy piecť. Postup bol asi takýto:
požiadať svokru o recept – stačí zavolať, brnkačka
na základe receptu koláč upiecť – keďže je ľahký – brnkačka na druhú
degustácia koláčika – brnkačka na tretiu
nechať sa vychváliť do neba, aká som ja šikovná žienka domáca - bonus
umývanie riadu a podobné prkotiny – zvládne manžel – podmienka toho, že vôbec o pečení začnem uvažovať.
Svoj plán som rozbehla hneď na druhý deň. Zákonitý išiel ešte do práce, ja som už bola doma a pripravovala sa na najkrajšie sviatky roka, tak som ho chcela prekvapiť a upiecť mu teda tie jeho vytúžené rezy. Keďže sa u nás doma robili tak akurát nepečené kokosové guľky, prípadne sa do košíčkov naliala rumová zmes a urobili sa šuhajdy, nebola som ktovieaká skúsená v oblasti tvorenia kulinárskych špecialít typu rolády, rezy, koláče, nanajvýš nejaká tá bábovka, keď sa podarila.
Takže som začala pekne od bodu 1 a zavolala svojej svokre. Tá mi veľmi ochotne aj keď čiastočne chaoticky recept nadiktovala, najprv cesto, potom plnku.
Zložila som telefón, podujala sa k druhému bodu a začala som pripravovať cesto.
Do misy (nie záchodovej, takej kuchynskej - aj keď, ako sa dočítate neskôr, možno by som bola urobila lepšie..) som švacla nejakú tú odváženú múku, práškový cukor, žĺtky, mleté orechy, prášok do pečiva, z bielkov som vyšľahala sneh, pridala do cesta a potom prišla na rad trošku záhadná časť receptu: 10 lyžíc kávy. Ale keď 10 lyžíc kávy, tak teda 10 lyžíc kávy. Vytiahla som nádobku, v ktorej sme túto životodarnú hmotu v pomletom stave skladovali a splnila som príkaz receptu.Lenže – chybička nejaká. Cesto sa malo dať liať a ono figu. Toto moje sa ledva dalo rozmiešať na akúsi nesúrodú hmotu, napatlať kúsok po kúsku na plech (vtedy som vymyslela tzv. patchworkový štýl pečenia, pri niektorých receptoch z časopisov ho používam aj dnes J). Ale keď to tak má byť, čo už.Presne podľa receptu som vyhriala rúru a šup tam s cestom.Cesto sa pieklo a ja poďho na plnku.
Podľa návodu som uvarila zo Zlatých klasov a mlieka hustú kašu, potom som ju odložila nabok, vymiešala maslo, palmarín a práškový cukor do hladka a pridala k hustému pudingu, ktorý z kaše medzitým vznikol. Výsledkom bola veľmi zaujímavá hmota, niečo ako tie červené kocky, čo papali hrdinovia socialistického seriálu Návštevníci (teraz ma ani za svet nenapadne, ako sa volala), len to nebolo červené, ale také nažltlé a nebolo to priesvitné. Konzistencia aj to trasenie však sedeli na chlp.Ale vravím si, idem presne podľa receptu (stále brnkačka), tak kde je problém? Otvorila som si kompót, v ktorom sa nachádzalo asi 5 dosť vystrašených jahôd (boli také maličké, že som ich poľutovala, ešte ich nemali zatvárať do konzervy, mali ich nechať dorásť u mamičky), tak som zanadávala, otvorila ešte jeden, z ktorého som vytiahla rovnaký počet kúskov rovnako „vyvinutého“ ovocia, nechala som to odkvapkať, nakrájala na márne kúsky a šupla do hmoty, ktorá sa mala volať plnka. Amarouny! Teraz ma to napadlo.Nejako som to v tom rozmiagala, najlepšie mi poslúžilo štuchadlo na zemiaky.Medzitým som si vybrala z rúry upečené cesto (možnože sa chúdence jahôdky z oných kompótov zľakli práve tejto substancie, ktorá vyzerala ako prihorený kartón – aj voňala a ako som neskôr zistila aj chutila) a rozhodla som sa svoje dielo dokonať. Na „cesto“ som nakrájala „plnku“, nejako to celé navrstvila a potom už len ostávalo prizdobiť môj dosť biedne vyzerajúci výtvor čokoládovou polevou.Lenže neznalá toho, ako sa poleva nanáša som ju celú vyliala do stredu „koláča“ a skúsila porozotierať.Vznikla veľmi zaujímavá farba a hlavne konzistencia. Tvorcovia tzv. „fekálnych blogov“ o zaujímavých zážitkoch z verejných toaliet by sa potešili.Tak a hotovo.
Sadla som si, pozerala na môj výtvor a tušila som, že ak sa aj bude konať nejaká tá časť bodu 3 môjho plánu, čiže degustácia, tak bod 4 asi určite preskočíme.Bod 5 som v rámci zachovania duševného zdravia radšej absolvovala sama.
Po príchode manžela z práce som sa mu celá skormútená „pochválila“ svojím výtvorom.Keď sa mu podarilo prestať smiať, pretože to, čo som „upiekla“ sa ani zďaleka nepodobalo na žiadny z koláčov, ktoré doteraz videl, začal skúmať, kde vlastne vznikla chyba.A prišli sme na tri základné omyly, ktorých som sa dopustila pri „brnkačke – pečení“.
Do cesta som mala dať 10 lyžíc uvarenej kávy, čiže tekutej, nie namletej.
Plnku som mala pripraviť tak, že som mala uvarenú zlatoklasovú kašu najprv miešať do vychladnutia a potom do nej vmiešať maslovo – palmarinovú hmotu. Plnka by nebola taká hustá.
Polevu som nemala vyliať na stred koláča, ale pomaly lyžicou nalievať po celom koláči, sama by sa roztiekla.
A ako to celé dopadlo? „Koláčik“ skončil v koši, aj keď ochutnávka sa konala, (manžel chcel skúsiť, či som nevymyslela nový recept, ktorý by sa dal použiť, po jednom súste zistil, že nie) a vianočné laskominky nám zaistila rýchla návšteva jedného z okolitých obchodov, odkiaľ sme si v úhľadnom balíčku odniesli zákusky, ktoré aj vyzerali a aj chutili tak, ako mali.
Odvtedy už prešlo pár rôčkov, jahodové rezy pečiem pravidelne, sú našim rodinným koláčom, ale vždy, keď ich pripravujem, spomeniem si na svoje začiatky.Čo už, nikto nespadol z neba učený J.
