Aj sa stalo, napatlala som make – up, naniesla špirálu, nejaký ten rúžik, obliekla som seba, malého, vopchala ho do fusaka, kočíka, ešte zbežný pohľad do zrkadla, fakt mi to seklo a hurá medzi ľudí.
Vonku krásne svietilo slniečko, ale bol taký dosť mrazivý februárový deň, navliekla som si čierne rukavice (spomínam to preto, lebo budú dosť dôležité v ďalšom deji) a vyrazila som.
Už po chvíli som si všimla, že si ma ľudia, ktorých stretávam so zvláštnym záujmom obzerajú, ale pripísala som to tomu, že som ešte stále vcelku dobre vyzerajúca baba, že som sa aj namaľovala a tak, proste že som stále dobrá kosť J. Malý mi pekne spal, unavil ho svieži zimný vzduch a ja som si užívala prechádzku, vybavila som, nakúpila, proste pohoda. Všímavých pohľadov okolia bolo stále viac a viac, takže som bola presvedčená, že to fakt so mnou ešte nie je také zlé. Ešteže som pozitívne mysliaci človek. Z miery ma nevyviedol ani totálne vytreštený pohľad suseda, s ktorým som sa stretla pri výťahu, ale povedala som si, že ma ešte nevidel vypeknenú, tak je z toho hotový.
Pravý dôvod zvýšeného záujmu o moju osobu som odhalila až doma....
Keď som nakŕmila a uložila malého, dostala som sa aj do kúpeľne a tam sa to stalo. Pri pohľade do zrkadla som zistila, že starostlivo nanesenú špirálu mám rozmachlenú skoro po celých lícach, vyzeralo to, ako keby sme sa s manželom doma mierne povedané „nepohodli“ a on zvolil dosť drastické výchovné metódy....
Proste monokle.... Ale fantastické.A vtedy mi to všetko došlo.
Hneď, ako sme vyšli z domu, začali mi slziť oči a ja, už nezvyknutá na to, že som namaľovaná som si ich popretierala oboma rukami.
Keďže som mala čierne rukavice, rozotretú špirálu som na nich nemala šancu vidieť.Malý bol ešte vtedy drobček, takže mi nevedel povedať, že mám pod očami monokláče (dnes by už určite kričal: pinavé má ocká mama – špinavé má očká mama, ale vtedy okrem čúrania, kakania, papania, grgania, plakania a búvania nerobil nič iné...)
Takže ja som pochodila celé (síce nie veľké, ale predsa) mesto s takýmito „ozdobami“ pod očami a ešte som si pri začudovaných pohľadoch ľudí, ktorých som stretávala myslela, že sa pozerajú kvôli tomu, aká som kočka.
Odvtedy si na pozitívne myslenie dávam pozor a pri skúmavých pohľadoch okolia sa radšej aspoň námatkovo skontrolujem v najbližšom výklade, aby som predišla trapasu.
Tak, tak, pýcha predchádza pád J.
