Jeden z takzvaných “diskutérov” mi poslal nasledovný citát:
„Demokracia nie je nič iné ako tyrania väčšiny – a to tá najodpornejšia tyrania zo všetkých. Pretože sa neopiera o autoritu náboženstva, o ušľachtilosť rasy, ani o zásluhy talentu či bohatstva. Zakladá sa len na počtoch a skrýva sa za meno ľudu.“
— Pierre-Joseph Proudhon
Na prvé prečítanie to znie ako ostrá kritika populizmu. No v skutočnosti je to presne ten typ elitárskeho výkriku, ktorý sa často používa na ospravedlnenie nedemokratických režimov, teokratických výsad, rasových ideológií či oligarchických štruktúr moci.
Je pravda, že demokracia má svoje slabiny. No jej sila spočíva práve v tom, čo jej kritici označujú za „odporné“: že neuznáva nadradenosť autorít, krvi, majetku či zjavení – ale dôveruje v schopnosť občanov spoločne rozhodovať.
1. Demokracia sa javí ako slabá – ale práve to je jej sila
Áno, demokracia nie je “zázračná”. Je pomalá, plná kompromisov, kolíše pod váhou emócií, kampaní a (často hlúpych) rozhodnutí väčšiny. Ale práve preto je najspravodlivejšia. Nie preto, že väčšina má vždy pravdu. Ale preto, že v demokracii môžeme povedať, že sa mýli – a to bez toho, aby sme za to išli do väzenia alebo na popravisko.
Ako poznamenal Winston Churchill:
„Demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, ktoré sme už vyskúšali.“
2. Ak nie demokracia, tak čo? Tyrania menšín? Boha? Peňazí?
Ak nie je legitímne vládnuť na základe väčšiny, potom kto by mal vládnuť?
• Kňazi a rabíni? – to je teokracia.
• Rodová elita? – to je aristokracia.
• Bohatí podnikatelia? – to je plutokracia.
• Ozbrojení vojaci? – to je diktatúra.
Všetky tieto alternatívy sa v dejinách osvedčili ako tragické omyly.
Aj nacistické Nemecko malo svoju „racionalitu“ – opieralo sa o predstavu nadradenej rasy a poriadku. Stalinov režim sa neopieral o ľud, ale o stranícku ortodoxiu a triednu čistotu. Putinova „demokracia“ sa neodvoláva na vôľu ľudu, ale na imperiálnu misiu a večnú ortodoxnú pravdu veľkého Ruska.
„Každá revolúcia začína túžbou po rovnosti – a končí vládou tých, čo sa vyhlásia za jediných spravodlivých.“
— Albert Camus
3. Tyrania väčšiny je reálna hrozba – ale práve preto máme ústavu a nezávislé inštitúcie
Liberálna demokracia nie je číre hlasovanie o všetkom.
Je to systém, ktorý chráni menšiny, zakladá sa na ľudských právach, na delení moci, na právnom štáte.
V skutočnosti je to jediný známy mechanizmus, ktorý zabudoval do seba brzdy proti tyranii väčšiny.
Napríklad:
• V USA nemôže väčšina odhlasovať, že Židia sú neľudia.
• V EÚ nemôže väčšina zrušiť slobodu prejavu pre moslimov, gejov, alebo ateistov.
• V demokratickom štáte nemôže parlament zakázať médiá len preto, že „rušia jeho pokoj“.
„Demokracia bez právneho štátu je len pretek v tom, kto skôr rozšliape práva iných.“
— Václav Havel
4. Demokracia je náročná – preto ju autoritári tak neznášajú
Prečo sa Proudhon, Putin, Orbán, Fico či cirkevní fundamentalisti tak boja demokracie?
Lebo demokracia vyžaduje argumenty, nie slepú poslušnosť k dogme.
Lebo v demokracii nemajú zaručenú neobmedzenú moc na večné veky.
Lebo v demokracii môže aj chudobný, gej alebo ateista povedať, čo si myslí – a môže vyhrať voľby.
A to je pre staré poriadky neprípustné.
5. Demokracia je len taká dobrá, ako dobrí sú jej občania
Áno – demokracia sa môže zvrhnúť na populizmus. Môže byť zneužitá.
Ale ak niekto toto považuje za dôvod na jej zrušenie, potom vôbec nerozumie jej zmyslu.
Demokracia nie je cieľ. Je to nástroj.
A jej úspech nezávisí od Proudhonov, Foucaultov ani pápežov – ale od toho, či ju budeme brániť, kultivovať a opravovať.
„Najväčším nepriateľom demokracie nie je hlúpa väčšina, ale ľahostajná intelektuálna menšina.“
— John Dewey
6. A kto teda dnes najviac ohrozuje sekulárnu liberálnu demokraciu?
Ak sa pýtame, čo je dnes skutočnou hrozbou pre slobodnú a pluralitnú spoločnosť, odpoveď nie je zložitá.
Nie je to “tyrania väčšiny” v sekulárnej liberálnej demokracií.
Nie sú to referendá ani slobodné voľby.
Najväčšou hrozbou je dogmatická, autoritatívna, neslobodná mentalita, ktorá nevie zniesť pluralitu a inakosť.
Sú to dnes najmä:
• náboženskí fundamentalisti, ktorí odmietajú sekulárny rámec štátu a chcú presadzovať náboženské zákony nad občianske právo,
• nacionalistickí konzervatívni populisti, ktorí relativizujú demokratické pravidlá v mene „národa“ alebo „tradičných hodnôt“,
• konzervatívni konšpirační manipulátori, ktorí zasievajú nedôveru voči inštitúciám a vedome rozkladajú dôveru v pravdu, fakty a vedu,
• konzervatívni oportunistickí populistickí politici, ktorí s radosťou parazitujú na iracionálnych náladách a menia slobodu na prázdne marketingové heslo.
Títo všetci dnes predstavujú reálnu tyraniu menšiny – hlasnej, agresívnej, bezohľadnej.
Nie sú to len hlúpe, dogmami indoktrinované, zmanipulované väčšiny, ktoré likvidujú demokraciu. Sú to dnes hlavne extrémistické konzervatívne elitárske menšiny, ktoré ju pomaly a cieľavedome podrývajú zvnútra – často s požehnaním cirkví a tichou spoluúčasťou tých ľahostajných.
Ako povedal Desmond Tutu:
„Ak si neutrálny v situáciách nespravodlivosti, vybral si si stranu utláčateľa.“
Ak sa dnes nepostavíme na stranu sekulárnej, otvorenej, liberálnej demokracie – už zajtra môže byť neskoro.
7. Týraniu nehľadaj v demokracii. Skutočná tyrania je v jej odmietaní.
Proudhon mohol byť sklamaný zo svojej doby. No jeho citát je dnes vodou na mlyn všetkým, ktorí pod pláštikom predstieranej múdrosti ospravedlňujú návrat k moci elít, kňazov, oligarchov, populistov alebo iných „silných despotických lídrov“.
A my dnes musíme povedať jasne:
Demokracia je ťažká. Niekedy chaotická. Ale je to jediný priestor, kde môže pravda a spravodlivosť nielen prežiť – ale aj zvíťaziť.
