Keby bol Boh skutočne vševediaci, prečo sa nikdy nezmienil o Platónovi, Sokratésovi, Aristotelovi a aténskej demokracii?
Táto otázka čoraz viac rezonuje medzi tými, ktorí odmietajú prijať tradíciu bez analýzy a vieru bez dôkazov. Pretože mlčanie Ježiša Krista o najväčšom intelektuálnom a politickom dedičstve predchádzajúcich storočí je nielen zarážajúce, ale aj znepokojujúco výpovedné. A to najmä vtedy, keď si uvedomíme, že Kristus nežil pred, ale po zrode logiky, filozofie a demokracie.
⸻
Grécky „zázrak“: Svetlo racionálneho rozumu, ktoré predbehlo božie zjavenie
Niekoľko storočí pred Kristom už ľudský duch vyformoval základné piliere, na ktorých bola nakoniec postavená celá moderná západná civilizácia.
Gréci nezačali len stavať chrámy – hlavne si začali klásť otázky. A práve tým sa odlíšili od všetkých predchádzajúcich civilizácií.
• Sokrates učil, že najvyšším dobrom je skúmať vlastné presvedčenia.
• Platón formuloval ideu spravodlivosti, štátu a duše.
• Aristoteles rozdelil vedu do kategórií, ktoré sú dodnes základom logiky, fyziky a biológie.
Ale grécki myslitelia neurobili revolúciu len v racionálnom vedeckom poznaní. Urobili ju aj v štátoprávnom usporiadaní.
V Aténach vznikol prvý model priamej demokracie, kde slobodní občania rozhodovali o zákonoch, vojne, mieri či rozpočte. Hoci to bola demokracia obmedzená len na slobodných mužov – aj tak išlo o zásadný civilizačný skok.
Po prvý raz v dejinách sa moc neodvodzovala od boha, ale od občana. Nie teokracia, ale zodpovedná občianska demokratická samospráva.
„Demokracia je vláda ľudu, nie vláda bohov.“
(parafráza z Periklovho pohrebného prejavu)
A práve túto mentálnu a sociálnu revolúciu ľudstva Kristus úplne odignoroval!
⸻
Kristus mlčí o Platónovi aj Periklovi
Podľa evanjelií bol Ježiš Kristus vtelený Boh – vševediaci, večný, neobmedzený v múdrosti. Ale práve preto je jeho mlčanie o gréckej filozofii, vede a politike také nápadne krikľavé!
• Ani zmienka o Platónovi, ktorý rozobral ideál spravodlivosti.
• Ani slovo o Aristotelovej logike a zlatom strede.
• Ani náznak, že pozná zásady deliberatívnej samosprávy aténskych občanov.
Ježiš nepôsobil v predcivilizačnom vákuu. Jeho svet bol plne ovplyvnený gréckym dedičstvom – jazyk, kultúra aj spôsob myslenia boli helénske. A predsa v jeho rečiach nenájdeme ani len echo gréckej filozofickej diskusie. Namiesto toho:
• Hovorí v podobenstvách o semenách, ovciach a vinných kmeňoch.
• Prikazuje poslušnosť voči nebeskému Otcovi.
• Ohlasuje príchod Božieho kráľovstva – monarchie, nie demokratickej republiky.
Kde bol obdiv k slobode? Kde bolo uznanie občianskej zodpovednosti? Nikde.
V Kristovom svete nie je priestor pre demokraciu – iba pre dogmatického kráľa a jeho poddaných otrokov.
„Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“
(Ján 20,29)
To nie je výzva k poznaniu. To je glorifikácia slepej viery a pasívnej podriadenosti.
⸻
Viera namiesto občianstva: Demontáž rozumu aj zodpovednosti
Ak by Ježiš poznal Sokrata a Perikla, ak by sa odvolával na Platónovu Ústavu alebo Aristotelovu univerzálnu etikou formovanú občiansku cnosť, mohli by sme povedať, že nadväzuje na ľudské poznanie.
Ale presne to sa nestalo. Namiesto toho hlása:
• Zrieknutie sa tohoto sveta, zrieknutie sa racionálneho rozumu
• Slepú a oddanú poslušnosť voči duchovným autoritám.
• Kráľovstvo, kde rozhoduje iba Boh a jeho zástupcovia – nie slobodný občan.
Kristovo učenie nepotrebuje racionálny rozum ani demokratickú republiku – potrebuje slepú vieru a oddanú poslušnosť. Demokracia je v jeho svete neviditeľná, nepotrebná, neexistujúca.
Ako napísal Carl Sagan:
„Viera je neschopnosť vyrovnať sa s neistotou. Veda nás učí pochybovať.“
Demokracia pritom stojí práve na schopnosti znášať neistotu, pochybovať, diskutovať, hľadať kompromis. A to bolo pre náboženskú vieru nebezpečné. Preto musela byť vymazaná.
⸻
Božské mlčanie ako dôkaz vymysleného príbehu
Ak by bol Kristus reálnou postavou, ktorá by žila a myslela v čase preniknutom gréckym duchom, je len ťažko uveriteľné, že by sa nikdy nevyjadril k základným ideám, ktoré formovali svet okolo neho.
Jeho úplná neznalosť gréckeho myslenia, politiky a vedeckého odkazu je skôr znakom toho, že bol vykonštruovaný v prostredí, kde bol grécky racionálny rozum nežiaduci – a kde sa budovala nová ideologická iracionálna totalita.
Ako poznamenáva Michel Onfray:
„Kristus nebol filozof – bol mýtus.“
⸻
Tisícročná noc: Keď namiesto občanov vládli svätí
Po páde Rímskej ríše prešla moc do rúk cirkvi. Grécka filozofia bola umlčaná. Aténska demokracia sa stala zločinom proti Bohu. Logika, diskusia a demokratická samospráva boli nahradené dogmou, poslušnosťou a hierarchiou.
Myslenie sa stalo hriechom. Občianstvo herézou.
Až renesancia a osvietenstvo – so svojím návratom k antickým gréckym mysliteľom – znovu postavili rozum a slobodu do centra spoločnosti. Vtedy sa svet opäť naučil klásť otázky. A vtedy sa znovu začalo hovoriť aj o demokracii. A až vtedy sa opäť začala budovať stratená prosperita a mentálna sila novej osvietenej Európy, ktorá sa kedysi stratila v tisícročnej temnote stredovekej dogmatickej intelektuálnej prázdnoty.
⸻
Nepýtaj sa, čo Kristus povedal. Pýtaj sa, o čom pomlčal.
Ježiš mlčal o Platónovi, Aristotelovi, Sokratovi, Periklovi – a mlčal aj o demokracii, ktorá mohla zmeniť svet skôr, ako ho pohltila teokratická dogma.
Jeho mlčanie nebolo nedopatrením. Bolo to vymazanie racionálneho rozumu z duchovnej mapy. A my dnes vieme, že to bola slepá ulička.
Preto je najvyšší čas prestať sa vracať k tým, ktorí chceli, aby sme iba slepo verili – a začať sa znovu učiť od tých, ktorí chceli, aby sme racionálne mysleli.
Lebo ako povedal Christopher Hitchens:
„Viera začína tam, kde končí rozum. To nie je cnosť, to je intelektuálna kapitulácia.“
